Prv ako vstúpime do nového roku, je zvykom podívať sa dozadu, bilancovať. Čo dal minulý rok Nórsko-slovenskému spolku? Predovšetkým otriasol krajanskou komunitou pokusom o ovládnutie krajanského spolku cudzími záujmami. Toto sa nepodarilo, ale spôsobilo to zneistenie a rozkol krajanskej komunity. Myslíme, že Nórsko-slovenský spolok vyšiel z tejto krízy s čistým štítom, hoci počet jeho riadnych členov klesol zo 64 na 48. Okrem Nórsko-slovenského spolku vznikla v Oslo ďalšia organizácia, ktorá tiež má medzi svojimi členmi slovenských krajanov. Spolok vedie Ján Zima, ktorý kedysi, počas svojej dvojmesačnej funkcie v role predsedu Nórsko-slovenského spolku, prehlásil: "Spolok by mal mať užšie kontakty s ostatnými slovensko-nórskymi spolkami v Nórsku, ale takisto aj na Slovensku." V zmysle tejto myšlienky, dobrého spolunažívania a perspektívnej spolupráce sme sa dvakrát písomne obrátili na prezidenta nového spolku p. Zimu s prosbou, aby pre náš spolkový časopis niečo o novom spolku napísal. Predpokladali sme, že mnohí čitatelia miniBudzogáňa sú na nový spolok zvedaví. Naše maily sa nedočkali žiadnej reakcie. Škoda. My náš miniBudzogáň bez výnimky posielame aj na adresu nového spolku. Prečo? Myslíme si, že je v záujme krajanskej komunity, aby medzi rozličnými krajanskými spolkami existovala aspoň vzájomná informovanosť – aby sme o sebe vedeli. miniBudzogáň tiež posielame Nórsko-slovenskému spolku v Trondheime, Česko-slovenskému spolku v Bergene, Slovensko-nórskemu združeniu v Bratislave, krajanským spolkom vo Švédsku, Fínsku i Dánsku. Zároveň dostávame od niektorých z nich ich spolkové časopisy.
Len ten, nám geograficky najbližší, spolok v Osle zostáva pre nás záhadou. Má toto tajnoskárstvo nejaký hlbší dôvod?
Ešte keď nový spolok vôbec neexistoval, pokúsili sme sa hypoteticky charakterizovať eventuálny spolok pod vedením p. Zimu.
začiatok citátu
"Súhlasím s pánom Zimom: Spolok nebude pod jeho vedením živoriť, ale plnohodnotne žiť, proces získavania prostriedkov sa stane veľmi dôležitou súčasťou jeho aktivít, v rámci kontaktu so sponzorskými subjektami sa členmi stanú mnohí „predstavitelia nórskeho hospodárskeho a kultúrneho života", ktorí nám budú poskytovať sponzorské dary.
Nórsko-slovenský spolok sa bude podieľať na realizácii aktivít významných pre Slovensko, na chrbtoch radových členov budú vyvolení robiť kariéry... Ale aj radoví členovia spolku si polepšia – budú pozývaní na guláš, alebo párok s pivom a bude im daná možnosť vďačne vedeniu a dôležitým hosťom-sponzorom zatlieskať. Vždy tam budú tendencie vytvárania A- a B-skupiny."
koniec citátu.
Potvrdila polročná existencia nového spolku pod vedením p. Zimu naše prognózy? Túto otázku si môžu zodpovedať členovia a priaznivci nového spolku.

V polovici decembra vyšiel v osloskom vydavateľstve Bokvennen nórsky preklad románu Holomráz (po nórsky: Barfrost) od jedného z najvýznamnejších žijúcich slovenských spisovateľov Jána Johanidesa. Aj vďaka výbornému prekladu Ľuba Mauera, ktorý v nórskom znení dokázal zachovať svojrázny rytmus Johanidesovej slovenčiny, sa takto nórski čitatelia majú možnosť zoznámiť so slovenským prostredím, ako aj s dramatickými novodobými dejinami Slovenska i celej strednej Európy.
Ján Johanides sa narodil r. 1934 v Dolnom Kubíne. Veľkú pozornosť vzbudil už svojou prvou knižkou, zbierkou poviedok Súkromie (1963), ktorou dal slovenskej verejnosti jasne na vedomie, že nijako nemieni svojou tvorbou slúžiť komunistickej vrchosti. V centre jeho pozornosti bol, a až dodnes ostal ľudský jedinec, jeho vnútorný svet, ale aj medziľudské vzťahy, vrátane tém zločinu, trestu, viny a odpustenia. Už tieto slová naznačujú, že jedným z jeho veľkých vzorov je ruský spisovateľ F. M. Dostojevskij. K jeho odkazu sa Johanides otvorene hlási.
Ján Johanides je autorom približne dvadsiatky kníh (románov, noviel, zbierok poviedok i literárnych esejí). V románe Holomráz (Barfrost) z roku 1990  autor na čosi vyše 100 stranách píše o dramatických udalostiach v istej slovenskej obci. Rozprávač príbehu, herec Psotník, sa utiahne na vidiek, aby si oddýchol od rušného života vo veľkomeste, proti svojej vôli je však zapletený do siete zločinov, ktoré sa začali ešte pred desaťročiami a ktorým, zdá sa, nikdy nebude konca. Podľa nášho názoru je toto román, ktorý by mal zaujať každého čitateľa. Stretáva sa v ňom osobný život jednoduchých ľudí s veľkými dejinami, je tu autorov sugestívny jazyk, hlboký ponor do psychiky postáv, ale aj kus čierneho humoru. A takisto je tu pôsobivé vykreslenie slovenského prostredia i výborne stupňované dejové napätie, ktoré posúva román do blízkosti detektívky  i  hororu.
Dostávajú sa nám do uší správy, že vydanie Johanidesovho románu už vzbudilo značnú pozornosť v nórskych literárnych kruhoch. Odporúčame vám zájsť čo najskôr do niektorého kníhkupectva a knižku si obstarať. Bolo by tiež vítané, keby ste na vydanie Johanidesovho románu upozornili svojich nórskych priateľov a známych. 
I.Č.

Ján Johanides - informácie o autorovi

Keď sa MUDr. Kejlárikovej narodila dcérka, keď jej skončila materská dovolenka, keď znovu zoštíhlela nielen diétou, ale aj od nelacného masážneho pásu z Rakúska, Loboda sa stal – vskutku až na zriedkavé výnimky – pravidelnou pestúnkou maličkej Ivetky, lebo Kejlárikovci milovali divadlo. V podvečer odchádzali autom do krajského mesta a Lobodova clivá (ale ešte vždy neznenávidená) služba sa preťahovala do hlbokej jesennej noci, najmä v piatok, sobotu, ale mnohokrát i v nedeľu, keď si nemohol s nikým zahrať, pretože po necelých troch hodinách spánku sa musel zavčas ráno vrátiť ku kravám. A Ivetka nemávala pokojný spánok. V každom človeku driemu neznáme, neskrotiteľné levy: Loboda sa snažil hrávať s maličkou – mal nevídanú schopnosť čokoľvek odpozorovať – ale netušil, ako sa v ňom zmáha nenávisť. Každý večer prišiel ku Kejlárikovcom už čerstvo oholený, ale Jarka Kejláriková ho pustila k dcérke až vtedy, keď si overila, ako má ostrihané nechty a keď sa u nich znovu vykúpal vo vani (už si nepamätám v koľkopercentnom roztoku ajatinu) a obliekol si župan jej manžela.
Kejklárikovci sa mu snažili odvďačiť. Žiadna pomocnica v domácnosti ani nemocničná sestrička nezarobila toľkú sumu za nočné služby, akú platil poslanec Lobodovi, pretože jeho otvorenú spoľahlivosť a jemné prsty, čo vraj "chytali všetko, akoby to bolo z cukru na torte", sa nedali zaplatiť. Dávny výrok poslanca však nezmŕtvel v pamäti jeho nepriateľov, a keď som ho od Burgana neskôr počul, bol by som si rád predstavil Lobodove ruky aj pri dobytku.
Ibaže Martina zaujímali stokoruny iba potiaľ, pokiaľ ich mohol míňať na verejnosti, aby ľudia videli, koľko má peňazí. Nenávisť začala vrcholiť koncom jari, keď Loboda dostal vyrážky z ajatinu. Lenže čakal s pomstou na leto, keď majú mole svoj čas a začínajú sa dovolenky. Ivetku vzala do opatery jej stará matka v Bardejove. Kejlárikovci odišli na dovolenku na Maltu a Loboda dostal príkaz (opäť prišla na rad tá osvedčená, obradná a láskavá, mnohoslovná prosba) aby upratal byt. Začiatkom júla sa parkety, okná, izby skveli príkladnou čistotou a Loboda sa raz večer vracal ku Kejlárikovcom s veľkou škatuľou od takzvaných zápaliek pre domácnosť, preplnenú moľami. Na súde potom vysvetľoval, ako ich chytal vyše týždňa, od rána až do západu slnka v pivnici kaštieľa (nevyužitý, spustnutý prízemný kaštieľ), kde je dodnes niekoľko súprav starého polámaného čalúneného nábytku – sám som ho videl – používaného miestnymi mladistvými milencami v daždivom počasí, lebo kaštieľ nikto nezamykal.
Pretože šesť či dokonca sedem kožuchov doktorky Kejlárikovej viselo bez naftalínu, aby nepáchli, v uzavretých igelitových vreciach, Loboda nemal namáhavú prácu. Niekoľkými premyslenými a málo nápadnými zásahmi poškodil vaky, zväčšil škáry vôkol záchytiek na vešiakoch, povkladal do kožuchov mole a znovu na ne ponavliekal igelit. Potom povkladal larvy molí do vlnenej tkaniny, medzi uzlíky na rube gobelínu, "za ten koberec, na ktorom boli iba samé nahé ženy, čo visel na stene," ako sám povedal, a zvyšok molí rozmiestnil do vlnených šiat, pod perzské koberce a do poťahov sedačky.
Samozrejme, že Kejlárikovci objavili mole hneď, ako sa vrátili. Keby bola mala doktorka duchaprítomnosť, keby bola strčila do Lobodovej ruky spray proti lietajúcemu hmyzu a zase ho poprosila, aby larvy i mole vyničil, Loboda by ju bol poslúchol a bol by vynaložil opäť tú istú húževnatosť na ich záhubu, akú mal vtedy, keď ich chytal, lenže doktorka i Ignác, jej manžel, začali na Lobodu ziapať, prečo nedával pozor pri vetraní, spytovali sa ho krikom, či si tak predstavuje vďaku za ich starostlivosť oňho a či je naozaj taký blázon, ako sa o ňom v dedine tvrdí.

Slovenský i nórsky úryvok je uverejnený s láskavým dovolením slovenského vydavateľstva L.C.A. a nórskeho vydavateľstva Bokvennen.

Da Dr. med. Kejláriková fikk en liten datter, da hun var ferdig med sin fødselspermisjon, da hun igjen var blitt slank, ikke bare takket være dietten men også et ikke helt billig massasjeapparat fra Østerrike, ble Loboda – med virkelig sjelden unntak – lille Ivetas første pleiemor. Kejláriks elsket nemlig teater. I kveldingen dro de med bil til fylkeshovedstaden, og Lobodas melankolske (men ennå ikke forhatte) tjeneste trakk ut i den dype høstnatt, særlig fredager og lørdager, men mange ganger også søndager, da han ikke fikk spille med noen, fordi han tidlig om morgenen, etter knappe tre timers søvn måtte tilbake til kuene. Og lille Iveta pleide ikke å sove rolig. Det ligger uante, ville, utemmede løver på lur i alle mennesker: Loboda prøvde å leke med den lille jenta – han hadde en usedvanlig evne til å observere hva det måtte være – men han forsto ikke selv hvordan hatet vokste i ham. Hver kveld kom han til Kejláriks, nybarbert, men Jarka Kejláriková slapp ham ikke bort til sin lille datter før hun hadde kontrollert at han hadde klippet neglene og på ny i badekaret (i en, jeg husker ikke lenger hvor mange prosent sterk oppløsning av et desinfeksjonsmiddel) og tatt på hennes manns slåbrok.
Kejláriks prøvde å vise sin takknemlighet. Ingen hjelp i huset eller sykepleierske tjente så mye for nattevaktene sine som det parlamentsmedlem Kejlárik betalte Loboda, fordi hans pålitelighet og varsomme fingre som "tok i alt som om det var bløtkakepynt", var ubetalelig. Parlamentsmedlemmets utsagn fra langt tilbake døde imidlertid ikke hen i hans fienders erindring, og da jeg hørte det senere av Burga, skulle jeg gjerne ha forestilt meg Lobodas hender også i forbindelse med kveget.
Men hundrelappene interesserte Martin bare i den grad han kunne bruke dem offentlig, for at folk skulle få se hvor mye penger han hadde. Misunnelsen begynte å toppe seg på slutten av våren, da Loboda fik utslett av desinfeksjonsvæsken. Men han ventet med hevnen til sommeren da møllen hadde sin tid og ferietiden begynte. Iveta ble tatt hånd om av sin bestemor i Bardejov.
Kejláriks dro på ferie til Malta og Loboda fikk ordre om (igjen var det tid for de velprøvde, seremonielle og elskverdige, ordrike forespørsel) å rydde i leiligheten. I begynnelsen av juli skinte parketten, vinduene, værelsene av eksemplarisk renhet og Loboda gikk en kveld tilbake til Kejláriks med en sto fyrstikkeske, stappfull av møll. I retten forklarte han senere hvordan han i over en uke, fra morgen til solnedgang hadde strevd å fange dem i kjelleren på slottet (et lite, tomt, forfallent, enetasjes slott), der det fortsatt fantes flere sett av gamle ødelagte stoppede møbler – jeg har sett dem selv – som i regnvær ble brukt av stedets unge elskovspar, fordi slottet aldri var låst.
Siden doktor Kejlárikovás seks eller til og med syv pelskåper hang i lukkede plastposer, uten møllkuler, så de ikke skulle lukte naftalin, var det en forholdsvis enkel jobb for Loboda. Med noen vel gjennomtenkte og lite iøynefallende inngrep skadet han plastposene, han gjorde åpningene større rundt krokene på kleshengerne, plasserte møllen i pelskåpene og trædde plastposene over dem igjen. Så la han møllarvene i ullvevet, mellom knutene på baksiden av gobelinet, "bak dette teppet med bare nakne kvinner som hang på veggen," som han selv kalte det, og plasserte resten av møllen i ullklærne, under de persiske teppene og innunder trekket på sofa.
Kejláriks oppdaget selvfølgelig møllen straks de kom tilbake. Hadde doktor Kejláriková vært åndsnærværende nok, hadde hun dyttet en sprayflaske med insektmiddel i hånden på Loboda og bedt ham å ta knekken på larvene og møllen, ville Loboda gjort det hun ba ham om, og utryddet insektene med en like pågående utholdenhet som da han fanget dem, men doktoren og Ignác, hennes mann, begynte å hyle til ham om hvorfor han ikke passet bedre på da han luftet, og de skrek og spurte om det var slik han hadde tenkt å takke dem for deres omsorg, og om han virkelig var en slik tomsing som folk i landsbyen påsto han var.

Preložil Ľubo Mauer

V minulom čísle miniBudzogáňa sme komentovali fakt, že napriek dobrým kontaktom s inými krajanskými organizáciami v Nórsku i zahraničí, nedarí sa nám nadviazať kontakt a výmenu informácii so Spoločnosťou priateľov Slovenska v Oslo - organizáciou, ktorá je nám, aspoň geograficky, najbližšia. Reakcia na naše podnety prišla, myslím že hovorí sama za seba - o osobe prezidenta tejto spoločnosti, o spoločnosti samotnej i inštitúciách a ľuďoch, ktorí ju podporujú.

NORSK SLOVAKISK FORENING
SKOGBRYNET 39 D
0283 OSLO
Oslo, 2004-01-28
Vážený pán Branko,

v liste zo 16. júna 2003 som Vás požiadal, aby ste akékoľvek moje údaje vymazali zo zoznamov patriacich Nórsko–slovenskému spolku a ukončili zasielanie akejkoľvek pošty na moju adresu. Napriek tomu naďalej zasielate Váš spolkový časopis na adresu Spoločnosti priateľov Slovenska, ktorá je totožná s mojou adresou. Vo vašom časopise ste takisto bez nášho súhlasu zverejnili plnú adresu Spoločnosti priateľov Slovenska, a to napriek tomu, že v zmysle nórskeho obchodného zákona a výpisu z obchodného registra Brønnøysundregisteret sme nepovolili použitie registrovaných údajov na priamu reklamu voči našej organizácii.

Na základe horeuvedených skutočností Vás v mene vedenia NSF opakovane a dôrazne žiadam o vymazanie akýchkoľvek údajov týkajúcich sa mojej osoby a Spoločnosti priateľov Slovenska z registra Vášho spolku. Žiadam Vás o bezodkladné ukončenie zasielania akéhokoľvek materiálu, týkajúceho sa Nórsko slovenského spolku, vrátane Vašeho spolkového časopisu.

Žiadam Vás takisto o to, aby ste upustili od publikovania nepravdivých informácií o činnosti alebo charaktere Spoločnosti priateľov Slovenska, ako tomu bolo v poslednom čísle Vášho spolkového časopisu.

V prípade, že našu žiadosť nebudete rešpektovať, a naďalej budete Vašimi príspevkami poškodzovať dobré meno našej organizácie, budeme nútení obrátiť sa na právneho zástupcu, aby v spolupráci s kompetentnými nórskymi úradmi zjednal nápravu.

Žiadam Vás, aby ste o tomto liste informovali celé vedenie Nórsko-slovenského spolku.

S pozdravom

Ján Zima
prezident NSF

Z Veľvyslanectva Slovenskej republiky sme dostali informáciu o novom zákone 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva.

Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:
1. poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria
a
2. lesný pôdny fond

Druhý reštitučný zákon umožňuje reštitúciu každému, kto v lehote do 31. 12. 1992 nevyužil oprávnenie dané zákonom 229/1991 Zb. a každému, komu nebola pôda podľa tohto zákona vrátená. (O vrátenie vlastníctva môže teda znovu požiadať každý, kto svoj nárok neuplatnil a môže požiadať ten, kto už v roku 1992 o vrátenie pôdy žiadal, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené a pozemok mu nebol vrátený.)

Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v čase od 25.02.1948 do 1. 1. 1990. Ustanovenie § 2 zákona 503/2003 Z.z. stanovuje pravidlá, kto je oprávnenou osobou. Zákon zohľadňuje fakt, že ak oprávnené osoby, ktorým bol majetok odňatý po roku 1948 už nežijú, oprávnenými osobami sa stávajú ich právni nástupcovia, dedičia. Dedičia sú oprávnenými osobami vtedy, keď sú štátnymi občanmi SR. Dedičia už nemusia mať na území SR trvalý pobyt. (Predchádzajúci reštitučný zákon z roku 1991 vyžadoval trvalý pobyt aj u dedičov. Takto boli poškodení najmä občania, ktorí emigrovali pred rokom 1989 a do vlasti sa navrátili (nevrátili?). Za opustenie republiky im bol skonfiškovaný všetok majetok a o navrátenie nemohli požiadať, lebo napriek tomu, že boli štátnymi občanmi, nemali na našom území trvalý pobyt).

Informácia z Veľvyslanectva SR pokračuje detailnými informáciami o zákone, zoznamom dokladov potrebných k žiadosti o navrátenie pozemku, postupom pri žiadaní a zoznamom Pozemkových úradov, na ktorých možno právo na vrátenie vlastníctva k pozemku uplatniť. Kompletné znenie informácie si vyžiadajte na Veľvyslanectve SR, alebo Vám ho môže zaslať redakcia miniBudzogáňa.

Právo na vrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. 12. 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže titul, v dôsledku ktorého došlo k prevodu vlastníctva na štát alebo na právnickú osobu. Lehota na uplatnenie tohto právneho nároku je prekluzívna, t.j. po jej uplynutí právo domáhať sa navrátenia vlastníctva z a n i k n e.

V septembri sme boli na dovolenke "na Slovensku". Východiskom bola Praha, manžel chcel vidieť múzeum Tatry v Kopřivnici, a okrem potuliek po Slovensku sme tiež chceli zájsť do Osvienčimu. Veľa plánov a málo času...
Pred cestou som presedela hodiny na internete, aby som našla ubytovanie na tých 8 nocí ktoré sme mali. Bolo to dosť neefektívne hľadanie, keďže som ešte nevedela, kam presne pôjdeme a kde budeme chcieť prenocovať. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť v Rožnove pod Radhoštěm. Vlastne, rozhodlo za nás počasie a nečakane skoré stmievanie. Mali sme ale šťastie: objavil sa pred nami Hotel Eroplán. Blikajúce neónové reklamy na hoteli sa nás snažili odstrašiť, ale nedali sme sa. Hotel vyzeral moderne a tak trocha "luxusne". Ceny tento pocit potvrdzovali. Dvojlôžková izba na noc s raňajkami tu podľa cenníka postaveného na recepčnom pulte stojí 1590 Kč. Pre istotu som sa na cenu aj opýtala a dostala potešujúcu odpoveď: cez víkend je cena len 990 Kč. Ubytovali sme sa. Izba bola vkusne zariadená a čistá. Rozhodli sme sa využiť aj hotelovú reštauráciu a neboli sme sklamaní...
Žiaľ, naša cesta, čo sa týka ubytovania, nepokračovala tak pozitívne ako začala. Zažili sme, že mimo sezóny je na Orave pusto. Niekoľko málo otvorených ubytovacích zariadení je obsadených svadobnými oslavami a hosťami. Každopádne keď prídete v sobotu večer. Nakoniec sme prenocovali v poslednej dedine pred poľskými hranicami. Bolo to jednoduché ale príjemné ubytovanie na súkromí, v malom samostatnom domčeku uprostred rodinných domov. Zaviedol nás tam ochotný tamojší, pretože nijaké cedule vidieť nebolo. Ani po noci strávenej na tomto mieste žiaľ neviem, ako sa ubytovanie či ubytúvajúci volali a tiež vlastne neviem, kde to bolo....
Ďalší deň sme stihli prezrieť koncentračný tábor v Osvienčime a chystali sa prenocovať niekde po ceste na Slovensko. Žiaľ, znovu sme nazbierali kopec negatívnych skúseností. Hotely, ktoré nie sú hotelmi. Značky "nocľah" na miestach, kde ubytovanie nie je. Ľudia, ktorých sme sa pýtali o radu, buď pomôcť nevedeli, alebo nás poslali na dosť podozrivé miesta. Vyčerpaní sme sa nakoniec ubytovali v prvej dedine na slovenskej strane, v hoteli, kde ako recepcia slúžil výčap na prízemí budovy. Po týchto skúsenostiach som ďalší deň rozhodla, že ideme do penziónu, ktorý som našla vopred na internete: penzión Salamander v Palcmanskej Maši / Mlynkoch. Bol to kus cesty, ale na ďalšie večerné a nočné zháňanie prenocovania a  nové "prekvapenia" sme už nemali energiu.
Penzión vrelo odporúčam. Leží na príjemnom mieste na kraji dedinky, je prestavený a zrekonštruovaný z pôvodných robotníckych ubytovní. Keďže bolo mimo sezóny, väčšina izieb bola prázdna a personálu bolo málo. Na recepcii aj v reštaurácii nás zakaždým vítal ten istý mladý muž, a napriek očividne dlhým pracovným dňom, vždy ústretový a ochotný. Ostali sme tu tri dni.
Pokračovali sme do Bratislavy, kde sme prespali u mojich rodičov a ďalší večer pokračovali smerom na Prahu. Prespať sme chceli niekde medzi Brnom a Prahou, no seriózne sme sa začali obzerať až asi hodinku cesty od Brna. Boli sme pripravení na množstvo reklám a pútačov, ale žiadne sa neobjavovali... Hodinku pred Prahou sme sa o radu popýtali na benzínovej pumpe. Dostali sme odporúčanie a vizitku. Keď som ale do penziónu zavolala, dozvedela som sa, že sú plne obsadení. Zišli sme z diaľnice vo viere nájsť niečo "na vlastnú päsť".  Dostali sme sa k malému penziónu kde nám ponúkli izbu za 900 Kč na noc, no pri zapisovaní sme sa dozvedeli, že ju musíme vyprázdniť do pol deviatej (!!!) keďže okolo jedenástej - dvanástej čakajú hostí a dovtedy musia izbu upratať!!! Rozhodli sme sa v úmornej ceste pokračovať, od recepčného sme dostali odporúčanie na hotel v ďalšej dedine asi 8 km odtiaľ. Keď sme prišli k dvojposchodovej budove hotela, dedinou otriasala hudba, ktorá nevychádzala odnikadiaľ inde než zo samotného hotela. Diskotéka. Išla som predsa len dnu aby som sa opýtala, do koľkej asi rátajú, že bude hurhaj pokračovať. Dozvedela som sa, že asi do piatej...
Ďalšie hľadanie po vidieku sme vzdali a rozhodli sa ísť do Prahy. Tu sme našli tri druhy hotelov: plné, drahé (ceny tu uvádzajú v EURO!) a podozrivé. Ostali sme v tom poslednom (čo neznamená lacnom, na okraji Prahy sme v ňom zaplatili 1600 Kč za noc s raňajkami, ku ktorým sme nedostali chlieb ani pečivo, keďže sa už o pol desiatej minuli!), nabudúce budeme múdrejší.

Došli sme k záveru, že stredná Európa veru na turistov pripravená nie je (lepšie by to asi vystihlo švédske ej turistvänlig). Toto neboli moje prvé zlé skúsenosti, len ich tentokrát bolo nezvyčajne veľa... možno preto, že to bola pre nás nezvyčajne dlhá dovolenka...  Viem, že mnohí z vás majú tiež kopec hrozných, ale tiež pár dobrých skúseností.... Verím, že mnohí z vás odporúčania tohto typu uvítajú.... a najradšej by som bola, keby ste sa s VAŠIMI skúsenosťami podelili, aby sme z nich mohli mať úžitok viacerí. Ideálne by bolo, ak by sme dokázali vytvoriť zoznam odporúčaných, alebo prípadne aj zatracovaných hotelov, penziónov, chát a reštaurácií na Slovensku či inde, kde chodievame, aby sme si to navzájom trochu uľahčili.
Vopred ďakujem za akékoľvek tipy akoukoľvek formou adresované mne alebo spolku.

Po dlhšom čase sa Slovensko znova ocitlo na stránkach medzinárodnej tlače. Tu v Nórsku uverejnil o Slovensku Aftenposten dve reportáže a jeden komentár, nórsky štátny rozhlas zase priniesol o slovenskej problematike debatu, ktorej sa okrem rozhlasového moderátora zúčastnili tri ďalšie osoby. Všetky spomínané príspevky sa týkali rómskych nepokojov na východnom Slovensku.
Treba povedať, že dnes nórske médiá referujú o rómskej problematike na Slovensku značne objektívnejšie ako ešte pred niekoľkými rokmi. Už sa nepozerajú na Slovákov ako na profesionálnych rasistov, ale uznávajú, že rómsky problém je problémom celoeurópskym. Navyše objektívne uvádzajú, že príčinou posledných udalostí boli aj ekonomické reformy, ktoré od Slovenska vyžaduje EÚ. Predsa však je tu stále tendencia vidieť veci zjednodušene, bez prihliadania na historické skúsenosti Slovákov i Rómov. Stále tu prevláda názor, že stačilo by ponúknuť všetkým dospelým Rómom pracovné príležitosti a dať im vyhovujúcejšie bývanie -  a vec by bola vybavená. Zabúda sa napríklad na to, že v dnešnej situácii sú na Slovensku nezamestnaní nielen Rómovia, ale aj mnohí Slováci, Maďari, Rusíni atď. A že do určitej miery tu ide nielen o sociálny problém (ktorému sa neraz nevhodne dáva pečiatka rasizmu), ale aj o stret dvoch rozličných civilizačných tradícií. Rómovia boli ešte pred dvoma-troma generáciami z veľkej časti nomádi a mali svoje tradičné profesie, ktoré väčšinová spoločnosť v hojnej miere využívala. V tom čase bol pomer medzi obidvoma etnikami najharmonickejší. Neskôr sa komunistický režim úporne usiloval Rómov asimilovať, ani nie tak etnicky, ako kultúrne. Za týmto úsilím sa azda skrývala aj určitá dávka pomýleného idealizmu, no hlavná príčina tu bola v potrebe komunistov mať nad všetkými svojimi občanmi nenarušiteľnú kontrolu. Do ich obrazu usadlého pracujúceho človeka sa jednoducho kočujúci spôsob života nehodil. Ako dnes dobre vieme, komunistická politika sa aj v rómskej otázke skončila fiaskom. V skutočnosti iba narastala priepasť medzi Rómami a väčšinovým obyvateľstvom a Rómovia sa celkom pochopiteľne cítili stále viac odrezaní od svojich tradičných kultúrnych koreňov. Túto sociálnu tragédiu iba završuje dnešný trhový kapitalizmus, ktorý celkom jednoznačne nadŕža spoločensky a pracovne agilným, moderne orientovaným a vzdelaným ľuďom na úkor pasívnejších, tradicionalistickejších a nedostatočne vzdelaných skupín.
Dnešní slovenskí politici i lídri rómskych organizácií tu majú problém, ktorý im sotva kto môže závidieť. Pri jeho riešení sa bude vyžadovať mimoriadne hlboká znalosť veci, nadpriemerná ľudská citlivosť, ako aj schopnosť exaktne predvídať nasledujúci vývoj. Je isté, že vec sa nedá vyriešiť z večera do rána, že to bude proces, ktorý si vyžiada úsilie niekoľkých generácií. Isté je však aj to, že ak sa má problém raz vyriešiť, musia sa pritom zohľadniť kultúrne osobitosti a historické skúsenosti obidvoch etník, Rómov i Slovákov.
Je povzbudivé, že v týchto veciach sa dnes angažujú aj vzdelaní a rozhľadení príslušníci rómskej populácie. Napriek tomu, že sú už  kultúrne i profesionálne integrovaní do väčšinovej spoločnosti, nezriekajú sa svojich etnických koreňov a pracujú aj v prospech Rómov. Je nesmierne dôležité, aby slovenská pospolitosť neprehliadala činnosť týchto rómskych idealistov a nepodkladala im polená pod nohy. Moja skúsenosť je, že ani zďaleka nie všetci Slováci pristupujú k Rómom citlivo. Pričasto ich hádžu všetkých do jedného vreca a merajú ich podľa tých najhorších z nich. To je niečo podobné, ako keby sme Slovákov posudzovali podľa slovenských mafiánov a skinheadov.
Som toho názoru, že najväčším spoločenským zlom, ktoré bráni sociálnemu vývoju i vzájomnej dôvere medzi ľuďmi, je škatuľkovanie. Vzťahy medzi Slovákmi a Rómami nikdy nebudú uspokojivo fungovať, pokiaľ Rómovia budú v Slovákoch vidieť gadžov, ktorí sú dobrí iba na ošmeknutie a Slováci v Rómoch bandu asociálov, ktorými možno iba opovrhovať. V súlade s najlepšími európskymi duchovnými tradíciami je treba vidieť v  každom človeku, bez ohľadu na etnický pôvod, jednotlivca s neodňateľným právom na úctu, dôstojnosť a právnu ochranu. Keď napríklad plače rómske dieťa, netrpí v ňom "cigán", ale človek, ako je každý z nás.
Mal som šťastie poznať vo svojom živote pomerne veľa Rómov, ktorí mi dodnes ostávajú v pamäti ako osobití, srdeční a dobroprajní ľudia. Nezažil som ani raz, že by mi nejaký Róm ublížil (aj keď pripúšťam, že nie každý má s nimi podobnú skúsenosť). Som dosť starý na to, aby som sa pamätal na časy, keď mnohé slovenské rodiny mali slúžky. Aj u nás po 2. svetovej vojne asi tri roky slúžila Jozefka, rómske dievča z východného Slovenska, ktoré vyrástlo v sirotinci. Môjmu bratovi a mne bola takmer ako staršia sestra, starala sa o nás, hrávala sa s nami, brávala nás na prechádzky, na kúpanie i na kolotoč. V Pukanci a na Brezovej pod Bradlom, kde som začas chodil do školy, sme mali niekoľko rómskych spolužiakov. Neboli to prvotriedni žiaci, najmä chlapci to nebrali so školskou dochádzkou priveľmi vážne, boli to však dobrí, lojálni kamaráti. Neraz sme tajne obdivovali ich slobodnejšie spôsoby, ich odvahu i fyzickú šikovnosť. Bratov spolužiak Didi z Pukanca (dnes vraj vychýrený cigánsky primáš) vedel už ako 7-ročný výborne hvízdať na prstoch, márne sme sa ho v tom usilovali napodobňovať. Do štvrtej triedy chodil so mnou Štefan, od nás asi o štyri roky starší. Prichádzal do školy asi raz do mesiaca, vždy v klobúku, bez kníh a bez zošitov, hrdý ako anarchista, vôbec sa nestarajúci o to, čo si o ňom myslí učiteľka. Jeho mladšia sestra Aranka, ktorá chodila do školy statočne každý deň, bola tichšia a skromnejšia, vždy však oblečená v pestrofarebných šatách, ktoré oživovali našu vidiecku, komunistickou fádnosťou poznačenú triedu.
Ferko, ktorý chodil so mnou do triedy na Brezovej, bol tiež skromný, utiahnutý, placho sa usmievajúci chlapec. Nikdy sa nehrnul do hier s nami, keď sme ho však raz naveľa prehovorili, aby si s nami zahral futbal, s úžasom sme zistili, že je to obranca, akého naša trieda dovtedy nemala. S mnohými Rómami, poväčšine zo Žitného ostrova, som neskôr, keď som si vylepšoval kádrový profil, pracoval na stavbe. Našli sa medzi nimi aj ulievači, ktorí boli často "chorí", no viac bolo dobre pracujúcich, tvrdých chlapov i  dobrých remeselníkov. Spomínam si na Ďusa, šikovného kováča, väčšinou zachmúreného, ako keby opovrhoval každým, kto si nevie svoj majzlík zaostriť sám. Mojím dlhodobým spolupracovníkom bol Šaňo, dobrácky, silný a veselý chlapík, ktorý kopal kanály rýchlo ako čert, počas prestávok si však vždy zanadával na toho, kto vymyslel takýto poriadok, že človek musí drieť, aby mohol prežiť. Nedá sa povedať, že by som s ním v tomto nebol súhlasil. Beta obsluhovala nákladný výťah, Mara, tiež Rómka, usilovne zarezávala s tesárskou čatou každý pracovný deň od 6.00 do 19.30 hod.
Samozrejme, že nikdy nezabudnem ani na rómskych muzikantov, od dedinských huslistov, ktorí nám chodili vyhrávať pred dvere na Vianoce, cez hudcov v bratislavských vinárňach až po prvotriednych virtuózov ľudovej i symfonickej hudby, ktorých som poznal predovšetkým vďaka rozhlasu a televízii. Jedného z našich najväčších rómskych huslistov vôbec, Rinalda Oláha, som mal šťastie stretnúť aj osobne, keď bol SĽUK v roku 1969 v Nórsku. Rómsky príspevok do slovenskej hudobnej kultúry ešte len čaká na svoje seriózne zhodnotenie. Veľa slovenských piesní, ktoré si našinci tak radi spievajú pri spoločenských príležitostiach, sa zachovalo aj vďaka hudobnej pamäti a profesionalite našich rómskych krajanov.
Keď počujem o ťažkostiach slovensko-rómskeho spolužitia, nevybavuje sa mi pred očami beztvará masa akýchsi abstraktných Rómov, ale konkrétne tváre Rómiek a Rómov, ktorých som v živote poznal a ktorí obohatili moje videnie sveta o nové skúsenosti. V  rómskom prežívaní skutočnosti vidím vždy jednotlivcov, ktorí sa prebíjajú životom, túžia, milujú, trpia a tvoria práve tak ako ja sám. Na druhej strane, keď počujem zjednodušené tvrdenia o tom, že Slováci priam programovo diskriminujú Rómov, spomeniem si na množstvo rómskych detí v slovenských detských domovoch, ktorým sa tam dostáva rovnakej starostlivosti ako ostatným. Pred niekoľkými rokmi som vo vlaku z Bratislavy do Trenčianskej Teplej stretol viacerých z nich. Boli to asi 10-roční chlapci, počerní a kučeraví, veľmi slušne vychovaní, múdri a zvedaví. Keď počuli, že moja žena a ja sme z Nórska, začali nám klásť na svoj vek až neuveriteľne inteligentné otázky o Nórsku. Ich záujem bol bezpochyby úprimný. Po dlhšom rozhovore sa zrazu jeden z rómskych chlapcov zamyslel, pozrel sa mi do očí a spýtal sa: "Ujo, a vy ste boli voľakedy Slovák?"

V niektorom z predchádzajúcich čísiel MiniBudzogáňu nájdete trochu negatívny príspevok o 10 veciach, čo mi na Nórsku vadia. Prekvapilo ma množstvo ohlasov, skúsenosť mnohých bola rovnaká alebo si začali viac všímať veci okolo seba a dali mi za pravdu. Však čo, Nóri sú tiež len ľudia so svojimi silnými i slabými stránkami, nech sa na Vás tvária hocijako. Nájsť ale tých 10 vecí čo sa mi tu páčia, bolo o dosť ťažšie.

1. Príroda
Začneme gýčovito: príroda. Nórsko sa fakt má čím pochváliť, aj keď tá krása je iná ako na Slovensku. A ešte ju vedia aj predať. Plavba Hurtigrutou popri pobreží, zvlášť cez Lofoty je nezabudnuteľný zážitok v akomkoľvek počasí. Krása drsných štítov lofotských a vesterålskych pohorí je majestátna, doplňujú ju malebné drevené domčeky a mestečká, ktoré sú postavené na niekedy nepochopiteľných a asi zdanlivo nedostupných miestach. Kto sa aspoň na pár dní nezastavil na Lofotách akokeby ani v Nórsku nebol.

2. Pošta
A to teraz ani náhodou nebudem písať o návšteve pošty, lebo to je pre väčšinu nervy a adrenalín drásajúci zážitok. Mám na mysli to, že listy a pošta (bohužiaľ aj šeky) chodia aj v sobotu. Tento výdobytok modernej spoločnosti by sa mohol rozšíriť aj ďalej do sveta.  Druhá strana mince je, že v pondelok mávam schránku prázdnu, ale v niektorých prípadoch sú žiadne správy dobré správy (napr. tie z UDI).

3. Nórske reklamy
Svieži humor, ktorý sa inšpiruje každodenným životom a jeho nástrahami, ma  vždy  pobaví. Moji obľúbenci sú reklamy na Tine mlieko (strihanie nožníc alebo návrat z Indie), denník Dagbladet (Unavení a vyčerpaní? Vitamix!; Bingo! Áko všetci vieme, prvá cena je trvalý pobyt v Nórsku. Teraz sa hrá o druhú cenu, čo je spiatočná cesta autobusom na Gardermoen.) alebo nápoj Solo (strastiplný spôsob, ako sa k nemu dostať cez zamknuté dvere).

4. Kultúrna ponuka
Pokiaľ žijete v Osle, oceníte kultúrny život, zvlášť koncerty. Do Osla zavíta viac hudobných hviezd ako napríklad do Bratislavy. Ale menej ako do Kodane alebo Štokholmu, ale to je iný príspevok. V novembri na pár dní navštívil Oslo muzikál A.L.Webera Cats, koncertovali tu v poslednom čase Moby, Christina Aguilera, Robbie Williams, menej mainstreemoví zaregistrovali Angelique Kidjo, The Residets alebo Laibach.

5. Zálohovanie fliaš a triedenie odpadu
Toto síce nie je len nórska záležitosť, ale sa neviem dočkať, kedy sa to konečne dovalí na Slovensko. Trochu ekológie nikdy nezaškodí, dlžíme to nasledujúcej generácii.

6. Ceny CD a DVD a spotrebného tovaru vôbec
Hudba a filmy sú pri miestnych príjmoch cenovo ľahko dostupné, takže napaľovanie nie je až tak rozšírené, z čoho má radosť nie len Zväz na ochranu autorských práv. Závisláci sa môžu dopovať nosičmi bez toho, aby si urobili rázny škrt cez domáci rozpočet.

7. Letecká doprava
Pri rozlohe a tvare kráľovstva je preprava lietadlom nevyhnutnosťou a nie luxusom. Nejedná sa len o pohodlie a čas, ktorý sa dá ušetriť. Aj cenami je schopná konkurovať napríklad železnici. Letiská sú rozmiestnené husto po celej krajine pri všetkých významnejších strategických mestách a mestečkách. Posledne sa v Nórsku presadzujú nízkorozpočtové letecké spoločnosti, čo je len ďalšie plus pre spoľahlivú a rýchlu prepravu.

Body 8, 9 a 10 nechávam na každého vlastnú fantáziu, tá moja sa už vyčerpala. Všetci sme si tu našli to svoje top ten naj aj fuj a si keď ich položíme na misky váh, nájdeme svoj vzťah k tejto krajine.

Janka Kľúčovská

Milí priatelia,

Podľa našich stanov sme do konca marca mali usporiadať Valné zhromaždenie. Nuž tento bod stanov sme v tomto roku nedodržali. Valné zhromaždenie plánujeme zaradiť do najbližšieho krajanského stretnutia po lete.
Valné zhromaždenie má zhodnotiť činnosť spolku minulého roku, korigovať plán aktivít do budúcnosti a predovšetkým vo voľbách zvoliť osoby, ktoré vôľu členov spolku realizujú svojou činnosťou vo vedení spolku.
Vedenie potrebuje ľudí, ktorí majú predstavu o náplni spolkovej činnosti a sú ochotní do realizácie svojich predstáv vložiť prácu činnosťou vo vedení spolku.
Takýchto ľudí náš spolok stále potrebuje a hľadá. Ak viete o niekom, alebo sami máte záujem podieľať sa na práci vedenia Nórsko-slovenského spolku, prihláste sa.

V predminulom čísle miniBudzogáňa bol uverejnený dotazník, pomocou ktorého sme chceli zistiť Váš názor na spolok, jeho činnosť a čo od neho očakávate.
Dostali sme 12 odpovedí, väčšinou od členov. Odpovede hovoria, že je v rovnakej miere záujem o miniBudzogáň, neformálne stretnutia ako i kultúrne akcie. miniBudzogáň je hodnotený pozitívne, keďže obsahuje "info zo Slovenska, názory, info o akciách a novinky zo Slovenska". Neformálne stretnutia sú prínosom kvôli slovenčine, stretnutiu s krajanmi a "makovými koláčmi", ktoré sme mali naposledy. Stretnutia najviac vyhovujú uprostred týždňa a akceptuje sa aj stretnutie v kaviarni. Radi by sme privítali aj iné kultúrne aktivity, ako návštevu koncertu či divadla. Z návrhov o náplni stretnutí vyberáme tematické večery a tipy o dovolenkách (na Slovensku). Jeden člen(ka) napísal(a): V miniBudzogáni je málo diskusie, vrátane polemiky. Plusom je prameň informácií a kontakt medzi krajanmi. Hodnota stretnutí je v ich neformálnosti a slovenskom duchu, chýbajú pravidelné programové posty ako prednášky, diskusie, či kultúrne vložky. V rámci našej činnosti by sme mali "pravidelne prinášať názory Nórov a iných národností na slovenské pomery formou článkov v Budzogáni, alebo prednáškou".
Zároveň chcem pripomenúť miniBudzogáň, ktorý máte v rukách – ak máte nejaké myšlienky, zážitky, čokoľvek, s čím sa chcete podeliť s krajanskou verejnosťou prostredníctvom týchto stránok, prispejte svojimi riadkami do miniBudzogáňa.
 Začali sme využívať nový komunikačný kanál – oznamy prostredníctvom SMS správ na mobilné telefóny. SMS správou sme dvakrát pozvali na filmové predstavenie, raz sme takto sprostredkovali oznam z veľvyslanectva. Samotný spôsob komunikácie sa stretol s pozitívnou odozvou – jeho výhodou je bezprostrednosť, bez dlhodobých príprav, tlačenia a rozosielania pozvánok. Ak ste od nás tieto SMS správy nedostali, dôvodom je, že na Vás nemáme mobilné číslo. Oznámte nám ho a zaradíme Vás do zoznamu, podľa ktorého SMS oznamy posielame.

Takto na začiatku leta sa v myšlienkach často vraciam štyri-päť-desať rokov späť. Na Slovensko... do Malých Karpát. Polhodinka v MHD z Ostredkov v Ružinove, Bratislave a človek je v prírode. Našej. Viem, v Nórsku je prírody až-až. Nádhernej! Ak by chcel nejaký prírodu-milujúci neeurópan poradiť, či ísť na dovolenku do Nórska alebo na Slovensko, nezaváhala by som. Odporučila by som Nórsko.
Moje vlastné puto ma však nerozlučne spája so slovenskou prírodou.
Slovensko je krásne a lesy sú neuveriteľne rôzne – od lužných lesov na juhu pri Dunaji až po vysokohorské ihličnaté lesy. Mnohé miesta v Tatrách sú Nórsku veľmi podobné. Lenže – tie MOJE lesy sú Malé Karpaty. Chodili sme s kamarátmi na túry od marca až do novembra, ale tie neskorojarné a letné výlety vo mne utkveli najviac. Mojou úplne "naj" trasou, ktorú som vlastne prešla snáď len zo trikrát, je cesta z Plaveckého Podhradia cez Plavecký hrad, Vápeňú a napokon dolu do Sološnice (asi 15 km).
Z Bratislavy do Plaveckého Podhradia sa človek dostane (dostal?) vlakom o nejakej šiestej – siedmej ráno. To vstávanie nikdy ľahké nebolo, ale vždy bolo sladko odmenené.
Z vlakovej stanice v Plaveckom Podhradí je to na zrúcaniny Plaveckého hradu riadna šľapačka, asi tak hodinu. Zhora je ale nádherný výhľad na polia a na lesy, pár malých dediniek… občas počuť nejaký traktor a inak len vtáky… Neskôr v lete počuť už len cvrčky (alebo nejaký tomu podobný hmyz), na vtáky je už tak skoro doobeda priteplo…
Úplne najsilnejším dojmom sú však pre mňa vône. Leto. Znalec by mi presne povedal, z čoho je tá vôňa zmiešaná… z akých kvetov a burín atď., pre mňa je to však vôňa leta. Vždy ju spoznám a viem si ju dokonca aj predstaviť… V zime, alebo počas jasných severských večerov… Keby som tak tri hodiny svetla denne mohla vymeniť za tú vôňu!
Som si istá, že moje spomienky sú každý rok dokonalejšie a sladšie, ale prečo by aj nie?
Každopádne, späť k výletu: Kým sa človek dostane na Plavecký hrad, je už poriadne hladný aj smädný. V ruinách je spústa zaujímavých miest pre každého a stačí len vybrať si to "naj". Oddýchnutý a posilnený človek pokračuje – ešte máme pred sebou niekoľko kopcov. Na Vápenej, najvyššom kopci v okolí, je tiež schránka s "knihou návštev" (ono sa to nejako volá, ale to si už žiaľ nepamätám) a ceruzkami. Vrchol kopca je trávnatý, takže sa dá pohodlne si sadnúť a niečo napísať. Aspoň dátum, mená "turistov" a počasie. Alebo odkiaľ a kam má človek namierené. Ešte zaujímavejšie je ale celú knižku prelistovať a niektoré záznamy si prečítať. Malé Karpaty nie sú síce Tatry, ale aj tu sa očividne premelie kopec, aj zahraničných, turistov. Je tam tiež veľa vtipného čítania a občas nejaké kresby.

Toto bol predposledný kopec cesty, ak ešte niečo ostalo v batohu, teraz sa tomu človek určite poteší. Pitie prinesené z domu už väčšinou osviežujúce nie je... akurátne chladné sú ale pramene pitnej vody, ktorých je po ceste niekoľko.
Z posledných síl (aspoň v mojom prípade to tak býva) zdolá človek cestu dolu do dediny a kým príde vláčik, stihne si ešte sadnúť na terasu tradičnej krčmy na pohár piva alebo kofoly. Zároveň sa môže pozerať na kopce, ktoré práve zdolal a byť na seba pyšný.

Stojí vysoká, divá Poľana
mať stará ohromných stínov.
Pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov.

A. Sládkovič

Volám sa Jana a žijem v Nórsku už skoro 2 roky. Ako už skoro každý mladý človek na Slovensku, odišla som sem za prácou, v ktorej sa mi páči a darí. Chcela by som Vám porozprávať o meste na Slovensku, z ktorého pochádzam. Volá sa Detva. Stretla som sa s mnohými Slovákmi, ktorí netušili, že nejaká "Detva" existuje. Takže pre vysvetlenie: Detva leží na strednom Slovensku v Bansko-bystrickom kraji asi 26 km od mesta Zvolen. Je to malé, UŽ okresné mestečko s 15 000 obyvateľmi. Okolo mesta sa vypínajú vrchy, z ktorých najvyšším je Poľana. Máme bohaté tradície, ktoré si ľudia môžu pozrieť na detvianskych Folklórnych slávnostiach pod Poľanou, ktoré sa konajú každé leto v starej časti Detvy. Ľudia predstavujú svoje remeslá, tradičné jedlá z rôznych kútov Slovenska, ale aj z cudziny. Keďže sú to folklórne slávnosti, stretávajú sa tam desiatky folklórnych súborov a predvádzajú svoje tradičné tance. Je to krásny zážitok, hlavne pre ľudí z mesta. V lete sa u nás môžete  ubytovať za pre Nórov "smiešne" peniaze. V starej časti Detvy sú väčšinou rodinné domy, ktorých majitelia veľmi radi prenajímajú izby, ktoré nevyužívajú. Ľudia, ktorí majú radi turistiku, si môžu vyjsť na rôzne túry, či už na Poľanu alebo bližšiu Kaľamárku. No a tí, čo obľubujú lyžovanie, si na Poľane tiež prídu na svoje. Takže vyzerá to tak, že my Detvanci máme čo ponúknuť turistom. Možno nedostatkom je, že sa človek nemá kde omočiť v horúce dni. Máme síce mestské kúpalisko, ale to je v lete preplnené už od rána. Väčšina Detvancov aj tak chodieva na priehradu Ružinú, ktorá leží pri Lučenci. Nie je ďaleko, ľahko sa tam dostanete, či už autom alebo vlakom.
Je to zábavné, že toto mesto a okolie nebolo nikdy pre mňa zvláštne, keďže som sa tam narodila. No teraz si uvedomujem, že som hrdá na to, že som Detvianka. Moji známi Slováci, ktorých som stretla v Nórsku sa mi smejú na mojom mäkkom stredoslováckom prízvuku, haha. No čo, musím hovoriť, ako mi zobák narástol. Detvanci možno hovoria smiešne, ale sú to priateľskí ľudia, ktorí sa usmievajú aj keď práve nemajú dobrú náladu. Takže ak budete náhodou cestovať okolo Zvolena, choďte sa porozhliadnuť aj do tej našej Detvy – malej – strediskovej.

Zdraví Jana

Komentár k Zuzaninmu príspevku o hotelovej situácii na Slovensku a v Českej republike. Nikdy som sa v tejto súvislosti až z takou koncentráciou nepríjemných zážitkov nestretol, ale nepochybujem, že je to možné. Chcel by som sa podeliť o svoje skúsenosti. Niečo som sa po Slovensku i Prahe nacestoval a viem, že bez rezervácie a po únavnom šoférovaní to nie je zábava.
Samotná Praha je bez rezervácie nemožná a pritom sa tam nachádza plno pekných a nie drahých ubytovacích možností.
Pri našich cestách medzi Slovenskom a Nórskom, sme občas prespali v hoteli Sedmikráska v Říčanech, 20 kilometrov od centra Prahy (tlf: +420 204 660 550). Hotel má dokonca bazén a leží v idylickom prostredí. Dá sa zároveň objednať aj garáž, kde sa zmestia dve autá a nemusíte na noc vykladať auto, pretože máte od garáže kľúč. Hotel má príjemnú reštauráciu a časté autobusové spojenie do centra Prahy.
Samozrejme ak si chcete užiť svetovú metropolu Prahu musíte bývať v centre mesta. Ja som získal dobré skúsenosti s cestovnou kanceláriou a hotelom Jerome www.jerome.cz +420 224 933 421-2. Samotný hotel má ideálnu polohu 300 metrov od Národného divadla pri Národní tříde a cestovná kancelária ponúka celý rad hotelov a penziónov v centre Prahy.
Pod Karlovým námestím sa nachádza študentský internát Hlávkova kolej +420 233 355 683, ktorý v lete funguje ako hostel. Historická budova sa nachádza v bočnej uličke 600 metrov od Národného divadla v blízkosti Vltavy. Dve dvojposteľové izby sa delia o predsieň a kúpeľňu.  Pozri www.prague-hostels.cz
V neposlednom rade je v Oslo cestovná kancelária OK Tours, špecialisti na ubytovanie v Prahe i dopravu medzi Nórskom a Prahou.
V Lovosiciach medzi Prahou a hraničným prechodom do Nemecka sa nachádza hotel Lev +420 416 532 317. Výborná kuchyňa a slušné ubytovanie
V Bratislave by som najprv navštívil internetovú stránku www.bratislavahotels.com, ktorá sa špecializuje na ponuku ubytovania v Bratislave. Dajú sa tam nájsť výhodné ponuky, aj medzi ináč drahými hotelmi, ako hotel Danube. Ako vyhovujúcu alternatívu hotelového ubytovania by som spomenul hotel City (bývalý hotel Bratislava), Tatra hotel v centre, aj Kyjev má niekedy výhodné ponuky.
Ubytovanie na Slovensku: Hotelové ubytovanie na www.travelguide.sk a chaty a letné domy na prenájom na www.limba.sk sú dve vhodné internetové stránky. Mali by ste záujem o oddychový pobyt v kľudnom prostredí kúpeľov, prípadne spojený s liečebnými procedúrami? Navštívte internetovú stránku www.sunflowers.sk.

Vysoké Tatry znamenajú pre mnohých ubytovanie v drahých a komerčných hoteloch na Štrbskom plese, Smokovcoch, či Tatranskej Lomnici. Všade plno áut, obchodov so suvenírami, stánkov s hot-dog'mi, človek nemá pocit veľhôr. Vysoko v tatranských dolinách ležia pri plesách chaty a horské hotely, kde si človek od útrap modernej civilizácie dokonale oddýchne. Stretne fantastických a zaujímavých ľudí, horolezcov, horských nosičov i milovníkov vysokohorskej turistiky.

Pred pár rokom sme s priateľom prešli hlavným hrebeňom Tatier od východu na západ. Bývali sme:

Chata pri Zelenom plese	052 / 44 67 420
Téryho chata	052 / 44 25 245
Sliezsky dom	052 / 44 25 261
Chata pri Popradskom plese	052 / 44 92 765
Zbojnícka chata	0903 / 61 90 00
Viac informácií, navštívte túto stránku
Panoráma hotel v Chľabe / Štúrovo	036/77 73 101
Horský hotel Veľká Havrania v Zázrivej	043/58 96 362
Hotel Park v Dolnom Kubíne	043/58 64 110
Hotel Tri studničky v Jasnej	044/54 78 000
Hotel Primus Hrabovo v Ružomberku	044/43 28 744
Horský Hotel Poľana v Hriňovej	045/54 97 304
Hotel Reduta v Lučenci	047/43 31 237
Horský hotel Kráľova Studňa pri Harmanci	048/41 25 984
Hotel Horizont v Tatranskej Lomnici	052/44 67 881
Vysoké Tatry – Hotel Magura v Ždiari	052/44 98 092
Hotel v Lopušnej doline pri Svite	052/77 55 007
Hotel Runa v Gelnici	053/48 21 936
Hotel Barbakan v Levoči	053/45 13 608
Hotel Satel v Levoči	053/45 12 943
Hotel Minerál v Bardejove	054/47 24 123

Vlado Branko

Milí priatelia,

Niekoľkokrát sme sa v Budzogáni dotkli nórskeho a slovenského zdravotníctva a skúsenosťami v styku s nimi. Musím povedať, že ja nepatrím k nadšeným prívržencom nórskeho zdravotníctva a so zdravotnými záležitosťami sa obraciam na slovenských lekárov. Keď už nič iné, tak čakacie doby na vyšetrenia a zákroky, s ktorými nórske zdravotníctvo bojuje, sú im neznáme. Mali sme tu na návšteve lekárku zo známej bratislavskej nemocnice. Ukázali sme jej článok z časopisu Dine Penger č. 3/2003, ktorý čitateľom radí, ako sa čakacia doba dá skrátiť (vlastnou voľbou nemocnice) a zároveň tam bol zoznam bežných zákrokov a aktuálna čakacia doba. Lekárka len neveriacky krútila hlavou.
Ja sám som v Bratislave za dve dopoludnia absolvoval mnohé vyšetrenia a jeden chirurgický zákrok. V Nórsku mi vybrali stehy. Tu by mi tieto vyšetrenia s žiadankou od všeobecného lekára odborníkom zabrali rok až 18 mesiacov.
Prečo to však píšem? Podmienkou na lekárske ošetrenie na Slovensku je členstvo v niektorej zdravotnej poisťovni, čím sme my, Slováci žijúci v cudzine, vylúčení.
Mám kontakt na Vojenskú nemocnicu v Bratislave. Nebudem hovoriť o postavení Vojenskej nemocnice v slovenskom zdravotníctve a o dôvodoch, že je pre slovenskú verejnosť pojmom a zárukou kvality. Vojenská nemocnica ponúka, cez svoju súkromnú spoločnosť, akékoľvek lekárske vyšetrenia a zákroky, cudzincom, návštevníkom, ktorí si lekárske služby zaplatia z vlastného vrecka. Nepropagoval by som túto možnosť, keby to išlo na úkor zdravotníckych služieb pre slovenskú verejnosť, ale nie je to tak. Z vyšších príjmov nemocnice, ktoré sú okamžité, lebo nepochádzajú z pomalých a nesolventných poisťovní, majú prospech všetci jej pacienti. Odzrkadlí sa to na nákupoch potrebnej techniky, zdravotníckeho materiálu.
Pri vyšetrení pacienta je zohľadnené, že, sem, povedzme, prichádza z cudziny, a aj veľmi komplexné vyšetrenia sú pripravené tak, že sa dajú absolvovať za jeden deň.  

Len si predstavte:
Anamnéza, klinické vyšetrenie, laboratórne vyšetrenie, ergometrické vyšetrenie, spirometrické vyšetrenie, rtg hrudníka, ultrazvukové vyšetrenie orgánov brušnej dutiny, očné vyšetrenie, ušno-nosno-krčné vyšetrenie, dermatologické vyšetrenie, gynekologické vyšetrenie (ženy), mamologické vyšetrenie (ženy), urologické vyšetrenie (muži), chirurgické vyšetrenie, záverečná správa.
Áno, toto sa dá absolvovať za jediný deň a stojí pod 10.000 korún (slovenských), teda asi 2.100 NOK. O tejto ponuke som sa dozvedel v máji, jedna naša členka už túto Diagnosticko-preventívnu prehliadku absolvovala a bola veľmi spokojná. Trvalo to jeden deň a medzi jednotlivými ambulanciami ju sprevádzala pridelená sestrička.
Už som spomenul Diagnosticko-preventívnu prehliadku. Túto ponúkajú v rozličných variáciách, vyššie opísaná Komplexná DPP je najväčšia a cenou 10.000 SKK i najdrahšia. To však neznamená, že robia len preventívne prehliadky. Dá sa u nich uskutočniť akýkoľvek operatívny zákrok s hospitalizáciou, lekárska konzultácia. Tu treba povedať, že medzi slovenskými a nórskymi lekármi som sa nestretol s profesionálnou žiarlivosťou. Ak Vám urobia správnu diagnózu a návrh na liečenie, či zákrok na Slovensku, verím, že nórski odborníci bez akýchkoľvek výhrad návrh akceptujú.
Ponuka Vojenskej nemocnice sa dá využiť aj ako "Second opinion" alternatívu. Máte najmenšie pochybnosti o diagnóze a terapii navrhnutej nórskym lekárom, môžete sa poradiť so slovenskými odborníkmi. Obidve strany dosť ľahko vedia využiť svoje lekárske správy (latinské názvy, čísla chorôb).
Do Bratislavy už dávnejšie chodili zahraničné Slovenky rodiť. Prichádzajú z Rakúska, Nemecka a iných okolitých štátov. Celé ich to vyjde na 15 - 20 tisíc slovenských korún. Možno dávajú prednosť Slovensku, aby sa im nestalo, čo jednej našej známej, prvorodičke, v Ullevål nemocnici. Aj s manželom si priplatili nadštandardné hotelové ubytovanie v nemocnici, krásne vybavená izba, jedlo, ale malý nebol okúpaný 72 hodín, lebo jej to nikto nepovedal, ani neukázal.
V redakcii máme informácie s cenníkom ponuky, ak máte záujem, kontaktujte Vlada Branka (tlf. 22504936), alebo si pozrite Spoločnosť Medilab na internete.
Porozmýšľajte, či by ste pri Vašej nasledujúcej ceste na Slovensko nemali absolvovať napríklad nejakú DPP. Je to preventívna prehliadka, zistí Váš celkový zdravotný stav, upozorní na eventuálne riziká, tipy na stravu, životosprávu a môže objaviť chorobný stav, ešte, kým je ho ľahko liečiť. Je zaujímavé, že takéto diagnosticko-preventívne prehliadky dávame robiť každoročne servisnou prehliadkou na naše autá, a za oveľa viac peňazí, než by nás stála najdôkladnejšia prehliadka, pričom tu ide o naše zdravie, ktoré si, na rozdiel od auta, nové nekúpime.

V dňoch 2. – 3. júla 2004 sa v Kongresovom centre City Hotela v Bratislave uskutočnila Stála konferencia k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce "Slovenská republika a zahraniční Slováci 2004". Konferencia sa konala pod záštitou predsedu vlády Slovenskej republiky (SR) Mikuláša Dzurindu a jej hlavným organizátorom bol Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR. Na stálej konferencii sa zúčastnilo 101 zástupcov krajanských spolkov a organizácií z 19 krajín, medzi nimi i zástupkyňa Nórsko-slovenského spolku.
Stála konferencia sa koná pravidelne od roku 1999 na začiatku júla, keď 5. júl, štátny sviatok sv. Cyrila a Metoda, je zároveň Pamätným dňom zahraničných Slovákov v Slovenskej republike.
Stála konferencia "Slovenská republika a zahraniční Slováci 2004" vznikla na ustanovujúcom zasadaní delegovaných zástupcov organizácií a spolkov Slovákov žijúcich v zahraničí dňa 2. júla 1999 v Bratislave. Stála konferencia bola iniciovaná Ministerstvom kultúry SR spolu s Ministerstvom zahraničných vecí SR v snahe vytvoriť samostatný zvrchovaný orgán, reprezentujúci zahraničných Slovákov ako celok v ich materskej krajine. "Stála konferencia je integračným združením delegovaných zástupcov slovenských menšín a komunít v zahraničí a súčasne v danej oblasti plní úlohu najvyššieho poradného orgánu Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky". (Štatút, čl. 3). Hlavným cieľom Stálej konferencie je úsilie o zjednotenie slovenských síl v zahraničí v záujme ich vlastného zachovania pre slovenský národ ako jeho neoddeliteľnej súčasti. Stála konferencia je platformou, ktorá umožňuje zahraničným Slovákom prediskutovať a riešiť otázky súvisiace s realizáciou politiky materskej krajiny k svojej diaspóre a s problematikou postavenia menšín v cudzích štátoch.
Priebeh a konanie Stálej konferencie 2004 sa, ako aj v predchádzajúcich rokoch, niesli v duchu týchto nadradených ideí.
Podujatie slávnostným príhovorom otvoril C. Baláž, splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov. Stálu konferenciu následne pozdravili: podpredseda vlády SR D. Lipšita, zástupca Národnej rady SR poslanec P. Čaplovič, župan Bratislavského kraja Ľ. Roman, metropolita Slovenska J. Sokol, predseda Matice slovenskej J. Markuš a iní predstavitelia ústredných orgánov štátnej správy, cirkvi a inštitúcií. Na zakončenie slávnostnej časti prijal prezident SR Ivan Gašparovič účastníkov Stálej konferencie v Grassalkovichovom paláci.
Počas rokovania získali prítomní zahraniční krajania aktuálne informácie o stratégiách rezortov kultúry, školstva a vnútorných vecí v oblasti štátnej politiky voči zahraničným Slovákom v nových podmienkach vyplývajúcich z členstva SR v Európskej Únii (EÚ). Konkrétnym krokom v tomto smere by malo byť zriadenie Úradu komisára pre diaspóru pri EÚ. Európska únia pozorne sleduje a podporuje myšlienku zachovania kultúrnej a jazykovej identity európskych komunít, žijúcich a pôsobiacich v diaspóre.
Predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) Dušan Klimo zdôraznil nutnosť schváliť také systémové opatrenia, ktoré by zabezpečovali ucelenú koncepciu politiky štátnych orgánov SR voči krajanom.
Prvým dôležitým činom by bolo urýchlené prijatie Zákona o štátnej starostlivosti SR o Slovákov v zahraničí, ktorý by nahradil doterajší Zákon o zahraničných Slovákoch. Navrhovaný zákon by sa mal orientovať na ochranu ľudských práv s dôrazom na individuálne práva osôb patriacich k príbuzenským menšinám. Zákon by mal účinne prispievať k zachovaniu slovenskej identity a jazyka, podporovať kultúrny rozvoj Slovákov žijúcich mimo územia SR a ich kontakty s rodnou krajinou.
Súčasná roztrieštenosť v kompetenciách jednotlivých rezortov, ktoré majú na starosti krajanov, by sa explicitne vyriešila zriadením Úradu pre Slovákov v zahraničí ako samostatného právneho subjektu, ktorý by sa stal koordinačným centrom, riadiacim všetky aktivity týkajúce sa krajanských záležitostí. Úrad by mal byť finančne zabezpečený zo štátneho rozpočtu na podporu krajanov. (D. Klimo, SR a zahraniční Slováci 2003.)
Členka Sekcie vládnej legislatívy Jiřina Fischerová definovala vo svojom prejave štatút "zahraničného Slováka" ako zákonodarne schválený. Hovorkyňa vlády zaujala pozitívne stanovisko k pripravovanému Zákonu o štátnom občianstve pre príbuzenské menšiny a orientovala delegátov o úprave volebného zákona, ktorý by umožnil občanom SR žijúcim v zahraničí korešpondenčný spôsob účasti na voľbách.
V diskusii sa delegáti v prevažnej miere sústredili na hodnotenie pomoci a starostlivosti SR o svoju príbuzenskú menšinu v jednotlivých krajinách a na efektívnosť a účelnosť štátnej politiky voči krajanom. V početných otvorených a kritických vystúpeniach delegátov sa prejavila nespokojnosť so súčasnou situáciou, v ktorej vládne zjavný rozpor medzi deklarovanými zámermi štátnych orgánov SR a ich pomalým uplatňovaním v praxi. Diskusné príspevky však zároveň dokumentovali aj bohatú rôznorodú činnosť slovenských spolkov a organizácií v mnohých krajinách sveta.
Pracovné predsedníctvo konferencie zapracovalo hodnotenia, stanoviská a požiadavky delegátov do Vyhlásenia účastníkov Stálej konferencie "Slovenská republika a zahraniční Slováci 2004", aj s odporúčaním delegátov, zriadiť na pôde Národnej rady stálu komisiu, ktorá by sa opierala o poradnú a expertnú činnosť predstaviteľov organizácií Slovákov žijúcich v zahraničí. Znenie vyhlásenia bolo schválené väčšinou prítomných.
Delegáti konferencie sa po jej oficiálnom zakončení zúčastnili spolu so zástupcami vlády a štátnej správy SR na galaprograme "Pieseň domova" v Divadle Aréna, ktorý sa konal v rámci "Dní zahraničných Slovákov v SR 2004".

Mestečko je to prívetivé a aj Miestny úrad to návštevníkovi hlása v štyroch jazykoch honosnou tabuľou: Vítame Vás, v slovenčine, potom to isté po maďarsky a nemecky. Zarazil ma anglický preklad jednoduchého a základného "Vítame Vás" - Greet You! Nech by som sa akokoľvek snažil, nikdy by som neprišiel na túto verziu tak jednoduchého výrazu "Vítame Vás".
 
Slnko pálilo a teplota sa blížila k tridsiatke. Oproti Miestnemu úradu bola sympatická reštaurácia s terasou. Na výčape ma prekvapil zavesený oznam veľkosti A4: "Inhabitants of humanitan centre We don't attend on". Musel som sa spýtať príjemnej pani servírky čo text hovorí.
Vraj, "obyvateľov utečeneckého tábora neobsluhujeme."
"Viete, máme tu utečenecký tábor a s niektorými obyvateľmi sú problémy. Nie aby ste si mysleli, že sme nejako proti, sú tam chudáci, ktorých je nám ľúto, z Indie, Afriky... Ale s Ukrajincami je problém, že kradnú. Viete, to je tábor, že si oni voľne chodia do dediny, kto to už kedy videl! To nikde nie je! Na západe ich majú ohradených. Tak šéf povedal a vyvesili sme túto vyhlášku. Aj tuberkulózu u nich objavili."

Spýtal som sa, koľko asi tých utečencov je. Vraj ich tam majú okolo 600.

Možno celý text z mojej strany znie posmešne, ale nie je to tak. Ja som otvorene povedal pani servírke, že text vyhlášky je na hranici nezrozumiteľnosti, poprosil som ju, či si to môžem sfotografovať a sľúbil, že názov mestečka neuvediem. Ľudia reagujú a bránia sa tak, ako je im to blízke. A je to ľudské. A ani netušia, ako majú ďaleko k zasľúbenému nórskemu fargerikt fellesskap.
Že v malom mestečku majú problémy s cudzími jazykmi, sa dá pochopiť. Ale aj renomované medzinárodné firmy občas vyprodukujú klenot. Skúste si na oficiálnej stránke leteckej spoločnosti SAS objednať letenku. Lietajú aj do krajiny Yoguslavia. Nechali sa inšpirovať medvedíkom Yogi, alebo jogurtom? Kto by nevedel, čo majú na mysli, tak hlavné mesto tejto krajiny sa nazýva Belehrad.

Západní návštevníci Slovenska sú pozitívne prekvapení. Tam, kde boli pripravení na obchody s nevrlými predavačmi, nefungujúce telefóny, kde sa im o mobile ani nesníva, strohé úradníčky na recepciách šedivých panelákových hotelov, tam sa stretávajú s vysokotechnologickou spoločnosťou, kde je zákazník stredobodom pozornosti. Domov si nesú veľmi pozitívne zážitky.
Oni však nepotrebujú vymeniť vodičský, či občiansky preukaz. To som totiž chcel počas svojej krátkej návštevy vybaviť ja. V Bratislave ma podľa bydliska odkázali na Záhradnícku ulicu pri trhu. Už na polícii v Ružinove, ako i u vrátnika na Záhradníckej som dostal správne a užitočné informácie o potrebných fotografiách, kolkoch a postupe. Vodičské i občianske preukazy sa vybavujú na tej istej chodbe, v rozličných dverách, v ten deň od 07.30 do 12.00 a od 13.00 do 15.00. Chodba je to neútulná, komfort pol stovky čakajúcich občanov zabezpečuje desať stoličiek. O nejakom číselnom poradovníku, aký poznáme zo Škandinávie, ani nechyrovať. "Kto je posledný, prosím?" spýta sa každý príchodzí. A potom si toho posledného stráži. Teda okrem "vyvolených", ktorí do dverí vrazia bez akéhokoľvek čakania. Veľká nástenka pri dverách je zaplnená vecnými a zrozumiteľne spracovanými údajmi o postupe vybavovania, podľa podstaty žiadosti. Nový preukaz po strate, výmena kvôli zmene, vrátenie po odobratí, atď. V rade sa napriek tomu vždy nájde nejaký "vševedko", ktorému stačí akákoľvek poznámka, aby začal "radiť". Na nástenke je okrem iného jasne napísané, že medzinárodný vodičský preukaz platí tri roky, platí vo všetkých štátoch Európy, čo vôbec dvom mladým dievčatám neprekážalo, aby nás bavili informáciami o dvojročnej platnosti preukazu a výlučne v štátoch EÚ. Je to ako loptová hra, alebo hra na šepkanú, lebo nesprávnej informácie sa chytí ďalší účastník a ďalej ju rozvádza. Tiež som sa poučil, že v USA sa šoféruje vľavo. Aspoň sa človek nenudí. Dorazil som tam o pol deviatej a o hodinu som mal záležitosti okolo vodičského preukazu vybavené. Ešte raz tam budem musieť ísť, aby som si preukaz vybral.
Mal som na Bratislavu len tento jeden krásny letný deň, rozhodol som sa vybaviť iné veci doobeda a poobede sa sem vrátiť kvôli občianskemu preukazu. Chcel som použiť trik môjho otca, keď sa kedysi staval do radu na vysnívanú Vycestovaciu doložku do Juhoslávie. Keď kancelária zatvárala o jednej, prišiel tam o pätnásť minút skôr, ani do radu sa nepostavil, len si tam niekde sadol a čítal noviny. O jednej zavreli vchod a on sa pohodlne dostal na rad o 13.45. Ak teda nepatril k vyvoleným, ktorí "doložky" vybavovali vo dverách, kde bolo na papieri rukou napísané "Doložky nevybavujeme". Takže som na Záhradnícku dorazil o 14.40. Predo mnou bolo do "na občianske" kancelárie asi 15 ľudí. Ako sa blížila tretia hodina, ľudia začali panikáriť. O tretej k nám prišiel akýsi súdruh a povedal, že zatvárajú a máme ísť domov. Môžeme prísť opäť o dva dni. "Bohužiaľ, o tretej nám vypnú počítače a server a nedá sa nič robiť." Tváril sa, že pracovníčky by s elánom pracovali aj dlhšie, ale "vot balšaja technika nedovolit". Tak, ako nám to predpovedal, vyšla z kancelárie posledná stránka - mladý muž a povedal, že on bol posledný a nikoho ďalšieho už nevybavia. Stálo nás tam pol tucta neúspešných.
Takže to s tým technologickým pokrokom nie je až tak ďaleko. Tu v Nórsku počítače pracujú aj cez noc, keď treba 25 hodín denne, veď ich vymysleli, aby ľuďom uľahčovali prácu, a tu na Úrade sa počítače po sedem a pol hodinách práce, totálne vyčerpané, vypnú a ľudia už ďalej nemôžu pracovať. A zákazníci, či spotrebitelia?! Tí idú bez reptania domov, veď si môžu na stredu vybrať ďalší deň dovolenky a prísť si postáť na Úrad.

3.septembra t.r. sa v budove Univerzitnej knižnice v Osle uskutočnila beseda so slovenským spisovateľom Gustávom Murínom. Podujatie usporiadalo Veľvyslanectvo SR v Nórsku v spolupráci s Nórsko-slovenským fórom. Boli naň pozvaní aj členovia Nórsko-slovenského spolku, ako aj iní naši krajania v Nórsku.
Gustáv Murín (nar. 1959) je vzdelaním biológ a v značnej časti svojej literárnej tvorby využíva vedomosti zo svojej vedeckej disciplíny. Píše romány, poviedky, eseje i literatúru faktu. V centre jeho záujmu sú otázky dopadu modernej vedy na život ľudí, ďalej ekologické problémy, a v neposlednom rade erotický život ľudí. Angažuje sa aj spoločensky, donedávna bol  napr. predsedom slovenského centra PEN-klubu, medzinárodnej spisovateľskej organizácie, ktorej hlavným cieľom je brániť slobodu prejavu na celom svete. Aj Murínova návšteva Nórska súvisela s touto organizáciou, keď sa zúčastnil kongresu PEN-klubu v Tromsø.
Pracovne i súkromne precestoval Gustáv Murín takmer celý svet a hlavnou náplňou stretnutia s krajanmi bolo jeho farbisté rozprávanie o zážitkoch v rozličných krajinách. Zaujímavé boli aj jeho spomienky na stretnutia so Slovákmi v cudzine – stretáva sa s nimi plánovite a organizovane, ale neraz aj náhodne, za celkom prekvapujúcich okolností. Bolo pre nás povzbudzujúce jeho poznanie, že Slovákom sa vo svete darí predovšetkým vtedy, keď vystupujú so zdravým sebavedomím, a pritom pozitívne voči príslušníkom iných národov, rešpektujúc ich odlišné kultúrne tradície. Od istého poľského spisovateľa sa naučil, že ani znalosť cudzích jazykov nie je vždy rozhodujúca, on vraj všade, kde je to len možné, rozpráva po slovensky a zväčša sa mu darí bez problémov nadväzovať medziľudské i medzinárodné kontakty.
Na podobnú strunu bolo naladené aj Murínovo rozprávanie o činnosti slovenského centra PEN-klubu. Aj keď je Slovensko malá krajina, zástupcovia nášho PEN-klubu dosiahli svojou aktivitou zlepšenie postavenia prenasledovaných spisovateľov v iných, podstatne väčších krajinách. Slovenské centrum PEN-klubu navyše ako prvé na svete založilo (v Bratislave) medzinárodnú knižnicu, do ktorej zbierajú knižky z celého sveta v origináli. Toto je na osoh nielen Slovákom, ktorí študujú cudzie jazyky a literatúry, ale aj cudzincom žijúcim v Bratislave, ktorí si takto môžu požičiavať knižky vo svojej materčine.
Na záver posedenia, ktoré trvalo približne dve hodiny, daroval Gustáv Murín každému prítomnému exemplár svojej knižky Leto praje milencom s venovaním. Pisateľovi týchto riadkov bolo len ľúto, že medzi asi pätnástimi hosťami tohto zaujímavého a zriedkavého podujatia boli iba traja členovia Nórsko-slovenského spolku. Je to škoda, lebo tu bola dobrá príležitosť ukázať, že náš záujem o Slovensko sa nekončí pri oštiepku, či kapustnici.

Tento rok sme si s priateľom Danielom užili bohatú nádielku dovolenky, veď posúďte sami: najprv Island 8 dní a potom Izrael 12 dní a to všetko v júni. Na aklimatizáciu sme mali 3 dni v Bratislave, ale teplotný rozdiel +10°C cez deň na Islande a +45°C na juhu Izraela, tak to je už sila.
 

Starodávne mesto Petra v Jordáne

Izrael je kolíska viacerých kultúr a náboženstiev, čo je veľké plus z turistického pohľadu, ale na druhej strane majetnícke sklony dedičov kultúr trochu kazia optimistický vzhľad krajiny čo sa týka bezpečnosti ale aj celkového pocitu. My sme doleteli z Bratislavy do Tel Avivu, potom sme pokračovali na juh do Eilatu, odtiaľ sme si odskočili do Petry, kamenného mesta v Jordánsku, prezreli si Jeruzalem, Betlehem, výlet ukončili v Haife a šťastne sa navrátili zas z Tel Avivu domov. Mojím zámerom nie je rozpisovať sa tu o pamiatkach, ktoré človeku vyrážajú dych a prikovajú ho k zemi rešpektom, chcela by som tu opísať pocity, zážitky a atmosféru tohto fascinujúceho štátu.

Tel Aviv sme vnímali ako typické veľkomesto, už z lietadla nás zarazilo veľkosťou a spleťou ulíc. Má typický pach miest blízkeho východu: more, hnijúce ovocie na uliciach a výfukové plyny. Nie je tu veľa na pozeranie, akurát staré mesto Jaffa. Tel Aviv je známy nočným životom, početnou komunitou gay, ktorí svoju príslušnosť vedia náležito zvýrazniť, usporiadavajú gay festivaly, nám sa nanešťastie podarilo jeden akurát prešvihnúť. Miestni hodnotili Tel Aviv ako „Tu je život, kam sa na nás hrabe Jeruzalem", my ako turisti sme ocenili všade prítomné stánky s osviežujúcimi ovocnými šťavami a verejné pláže, ktoré tu sú zadarmo. Daňou sú „prokletě" nízko lietajúce lietadlá nad vami. Prvýkrát sme tu na vlastnej koži zakúsili ako chutí bezpečnosť. Pri vchode do každej budovy, či už stanice alebo obchodu (našťastie sme to neskúmali v štátnych budovách) nám dôkladne presnorili batoh.

Eilat je typické prímorské letovisko, nachádza sa v najjužnejšom cípe Izraela a je hlavne bránou do Egypta (Taba) a Jordánska (Aqaba). Tieto dve krajiny sú hádam jediné moslimské zeme, ktoré neotáčajú cudzincov na hranici kvôli izraelskej  pečiatke v pase. Ale samotný prechod hranicou je zážitok. Citujem: pohraničiarka : „Máte so sebou nejaké zbrane alebo výbušniny?",
my : "Nie.",
pohraničiarka :"Ok, môžete ísť ďalej."
Zaplatíte výstupnú daň (cca 700 Sk), pár ľudí v uniformách vás zastaví, spýta sa, čo tu robíte, ako dlho tu budete a iné obligátne veci a hurá na jordánsku stranu. Tam to isté v modrom.
Potom si vás odchytí taxikár a odvezie do centra Aqaby, ktorá vyzerá o veľa úbohejšie ako priemerné izraelské mesto. Počkáte, kým sa zaplní minibus do Petry a v spleti hluku motora a rozcítených arabských piesní sa trmácate v ústrety beduínskemu kamennému mestu. Krásy Petry nájdete v každej cestopisnej knižke, nezabúdajte však pri nákupe suvenírov zjednávať, zjednávať a ešte raz zjednávať. Ak sa raz človek rozohní, zjednal by po príchode domov aj dane z príjmu  s ministrom financií...
Vraciame sa späť cez Aqabu a Eilat, popri Mŕtvom mori mierime do Jeruzalema, mesta miest. Urobili sme si ešte zastávku v En Gedi, pozreli starú synagógu, prešli sa oázou, ošpliechali sa v Dávidovom vodopáde a urobili obligátne fotky s časopisom v Mŕtvom mori. Kúpanie v 30% roztoku solí je paráda, vrelo odporúčame, nedá sa tam potopiť, utopiť ani plávať, radšej sa ale správať pokojne, lebo voda z Mŕtveho mora štípe v očiach ako sto čertov. A nezabudli sme ani na naše mamy a nakúpili kozmetiku so soľou z Mŕtveho mora za výhodné ceny.
Jeruzalem je položený vyššie ako väčšina miest, teplota bola znesiteľnejšia, v noci bolo dokonca chladno. Všetky naše obavy o bezpečnosť rozčeril majiteľ hostela, kde sme strávili niekoľko nocí: „V starom meste Jeruzalema je 600 kamier, verte mi, nie je na svete bezpečnejšieho miesta". Nezmohli na nijaký protiargument.
Pre turistov je sklamaním, že ani jedna mešita na Chrámovej hore nie je prístupná nemoslimom. Máme vraj byť vďační, že sme sa vôbec dostali hore na námestie. Kresťanské pamiatky ale zaženú sklamanie z ortodoxného islamu, vstup je všade zdarma, ústretové osadenstvo kostolov vás rado vyfotí. Jeruzalem je pohodové mesto, kde žije viacej komunít, viac či menej mierumilovne po hromade.
V Betleheme nám bolo ľúto, čo všetko môže fanatizmus zničiť. Hneď za check-point je vidieť mnoho bývalých obchodov so suvenírami, ktoré sú zahasprované, život akoby v tomto meste vyhasol. Vláda stavia okolo miest s palestínskou samosprávou celosvetovo známe múry, za ich existencie však klesol počet bombových útokov. Posúdiť etiku a nutnosť výstavby múrov nechávam na každom z vás. Na každom kroku stretávame po zuby ozbrojených vojakov a cítime sa ako ohrozený druh. Turistov je tu ako šafranu, taxikár bedákal, ako mu nejdú kšefty a za akú nízku cenu sa nechal uhovoriť. V prípade problémov sa vždy dá obrátiť na turistickú políciu, jej príslušníci tvoria väčšinu ľudí v okolí Baziliky narodenia. Mali sme šťastie na kňaza gréckej ortodoxnej cirkvi, ktorý nám ponukou výkladu o kostole zadarmo (!!!) vyrazil dych. Okrem kostola nás zaviedol do blízkych katakomb, kde ležali kosti Herodových neviniatok, teda aspoň to tvrdil.
 

Záhrady Bahaí v Haife

Z Jeruzalemu sme pokračovali na sever do Haify, posvätného a pútnického mesta mladého náboženstva Bahaí. 19 terás záhrad sú nádherne upravené, o ich údržbu sa vraj stará 100 záhradníkov denne a robia to na 100%. V centre tejto nádhery je hrobka proroka Bahaí.
Izrael je najbohatšia krajina blízkeho východu, v protiklade so špinavými ulicami sú luxusné klimatizované reštaurácie a obchody na každom kroku. Určite tiež viete, že vojenská služba je tu povinná aj pre dievčatá a tak nie je zriedkavosťou stretnúť kočku v sexi tričku a cez plece zbraň. Oči z jamôk nám vytlačil mladý vojak čľapkajúci sa v Dávidovom vodopáde, ktorý mal  bezstarostne opretý kalašnikov o batoh akoby to bola palica na opretie. Vrásky sme pre zmenu narobili aj my niektorým strážcom, keď sme sa s plnými a ťažkými ruksakmi snažili prejsť do gigantickej autobusovej stanice. Pri pohľade na naše bágle si často len hlboko vzdychli...
Párkrát sme sa zamysleli či tá opatrnosť už nehraničí s paranojou. Ale po návrate domov sme zas mali divný pocit ohrozenia, keď pri vchodoch nikto nekontroloval obsah tašiek.

Istý recesista predával tričká v Jeruzaleme s nápisom: „America don't worry, Israel stands behind you" ("Žiadne starosti, Amerika, Izrael stojí za tebou"). Myslím, že správne pomenoval situáciu.

Tí, ktorí si prečítali príspevok pod týmto názvom v predchádzajúcom vydaní miniBudzogáňa si možno pamätajú, že dobrodružstvám nebol koniec. Pri ďalšej návšteve Bratislavy som si mal prebrať objednaný vodičský preukaz a vymeniť občiansky preukaz.
Deň D bol pondelok. Podarilo sa mi na Úrad prísť o 07.30, kedy otvárali. Už tam predo mnou stálo utešene ľudí. Presne o pol ôsmej sa ukázal mladý človek, vedúci, a informoval nás, že server v Banskej Bystrici je pokazený a nikto nevie, kedy bude fungovať. Niektoré záležitosti budú aj napriek tomu vybavovať. Rad pred dverami "na občiansky", kde som aj ja stál, sa nehýbal a vo mne to vrelo stále viac. Keď už to bolo na vyvretie, spýtal som sa vpredu stojaceho človeka, či niekoho vnútri vybavujú. Keďže povedal, že nie, vrazil som do kancelárie. Dievčence trávili čas v príjemnej konverzácii. Vraj sa môžem ísť sťažovať vedúcemu.
Tak, ako to hlásala i tabuľka na dverách:

V prípade akýchkoľvek pochybností o správnosti postupu alebo jednania policajtov a zamestnancov OSS OPP OR PZ BA II sa môžete obrátiť na nadriadeného, č. dverí. 1, resp. na klapke 32-410

Dvere vedúceho boli zamknuté a nereagovali ani na klopanie, ani na kopanie. V kancelárii za vedľajšími dverami sedeli dvaja žoviálni policajti. V zápale diskusie som im povedal, že o pomeroch na tomto Úrade som už napísal v krajanskom časopise v Nórsku. Vôbec ich to nevyviedlo z miery: "Môžete si písať, koľko chcete, nám to vôbec nevadí!", ubezpečili ma.
Vrazil som do kancelárie s vodičskými preukazmi. Tiež tam nikoho nevybavovali, veď "nefunguje server". Dostal som hotový vodičský preukaz. Pred dverami stálo viacero ľudí, ktorí prišli v tej istej záležitosti.
Vrazil som do kancelárie s občianskymi preukazmi. Dievčence videli, že keby som mal služobnú zbraň, bolo by zle. Najodvážnejšia povedala: "Už nám asi funguje server." Vypísala so mnou potrebný formulár, počkala, než jej mašinka v susednej miestnosti vypľula teplučký občiansky preukaz a podala mi ho do rúk.

Pokračovanie na budúci rok, keď mi končí platnosť cestovného pasu. Ten sa vybavuje na tom istom Úrade.

Niektorí ľudia dnes vehementne popierajú, že jestvuje čosi ako národná povaha, či národný charakter. Majú pravdu do tej miery, že aj medzi príslušníkmi toho istého národa je veľa individuálnych rozdielov, preto je nevhodné pokladať napríklad nenásytnosť za národnú vlastnosť Slovákov iba preto, že určitá časť z nich sa pravidelne prejedá.. Na druhej strane však naša skúsenosť nasvedčuje tomu, že u všetkých národov je možné pozorovať určité dominantné mentálne stereotypy, ku ktorým inklinuje podstatná časť ich príslušníkov a ktoré ich nápadne odlišujú od väčšiny iných národov.
Mnohí z nás, ktorí už dlhší čas žijeme v cudzine, sme v menšej či väčšej miere prevzali aj kus mentality hostiteľského národa a pri návštevách Slovenska neraz s prekvapením zisťujeme, ako rozdielne tam väčšina ľudí rozmýšľa, rozpráva a koná. Pri takýchto príležitostiach si často jasnejšie uvedomujeme, že sme už definitívne jednou nohou tam a druhou tu, že sme vlastne tu aj tam cudzincami, čo sa však dá sformulovať aj pozitívnejšie, že sme tu i tam doma a že vďaka tomu sme schopní dívať sa na pomery v obidvoch krajinách s určitým konštruktívnym nadhľadom.
Ja si toto poznanie najvýraznejšie uvedomujem, keď porovnávam kultúru konverzácie v Nórsku a na Slovensku. Ako je známe, konverzácia pozostáva jednak z rozprávania a jednak z počúvania. Ja si však čoraz častejšie všímam tretí prvok, ktorý som nútený nazvať negatívnym substantívom nepočúvanie,  ktoré má takisto svoje kultúrne formy a varianty. Iba tí najbezohľadnejší ľudia vás bez okolkov zahriaknu, aby ste čušali, lebo ich vaše reči vonkoncom nezaujímajú. Väčšina z nás svoj nezáujem maskuje zdvorilou tvárou, vľúdnym úsmevom a zdaním spoluúčasti. Niektorí sú v tomto smere spoločensky šikovnejší a ostrieľanejší ako iní, niektorí  vás naozaj s úprimným záujmom počúvajú, no dajme si ruku na srdce, každý z nás má chvíľky, keď má potrebu vypnúť pozornosť a nechávať reči iných ísť jedným uchom dnu a druhým von.
V typickej nórskej spoločnosti mávam často pocit, že sedím medzi zdvorilými a pozornými ľuďmi. Položíte Nórovi alebo Nórke otázku a oni vám na ňu po krátkom rozmýšľaní odpovedia, pričom to isté očakávajú aj od vás. V Nórsku sa ľudia zriedka navzájom prerušujú, ešte zriedkavejšie zvyšujú hlas alebo vám otvorene protirečia. Väčšinou sa vám zdá, že ste medzi tolerantnými ľuďmi, ktorí vedia nielen kultivovane rozprávať, ale aj pozorne počúvať.
Až zrazu zistíte, že vám tá istá osoba v priebehu večera položí tú istú otázku aj trikrát. Slušne, trpezlivo, no s vnútorným začudovaním na ňu zakaždým odpoviete, no nevyhnutne nadobúdate dojem, že ste vlastne pre dotyčnú osobu nezaujímavý. Prvé zážitky podobného druhu vo vás prebudia trpkosť, po čase si však na to zvyknete. Toto je skrátka nórsky spôsob nepočúvania...
Na Slovensku pozorujem voľačo iné. Keď sedíte vo väčšej spoločnosti, ľudia sa ani veľmi nenamáhajú tváriť, že ich vaše reči, či nebodaj vaše názory zaujímajú. Prerušia vás aj uprostred vety a ponúknu vás jedlom, alebo bez zábran vám začnú rozprávať nejakú príhodu z vlastného života. Ani tejto osobe však nie je súdené dokončiť svoje rozprávanie.  Preruší ju zas niekto tretí a začne rozprávať o niečom celkom inom. Takto to trvá celý večer a zdá sa, že to nikomu neprekáža. Ľudia na Slovensku sa zrejme schádzajú nato, aby sa dobre vykričali a potom spokojne odišli domov.
Z povedaného vyplýva, že Nóri a Slováci majú dve rozdielne kultúry nepočúvania, alebo, ak chcete, ignorovania. Nóri vás nechajú v pokoji rozprávať, koľko len chcete, no neveľmi registrujú, čo im vlastne chcete povedať. Posedenia sa nesú v pomerne pokojnom tóne, nikto sa nerozčuľuje, no ani nikto nikoho poriadne nepočúva. V slovenskej spoločnosti sa dostanete k slovu iba ak sa vám podarí prekričať niekoho iného. Posedenia sú živé a hrmotné, no v podstate ani tam nie sú na váš názor zvedaví.
Alebo má azda niekto v tomto smere iné skúsenosti?

Fujara je prastarý slovenský ľudový hudobný nástroj. Táto často až 180 cm dlhá píšťala s troma dierkami a prídavnou trubicou – vzduchovodom má svoj pôvod približne v 16. storočí na Podpoľaní v okolí Detvy. Ostatné pastierske hudobné nástroje, napr. šesťdierkové pastierske píšťaly, či bezdierkové koncovky sa na Slovensko dostali s Valašskou kolonizáciou z Rumunska, ale fujara je pravdepodobne unikátne naša slovenská. Vyrábala sa väčšinou z bazového, ale aj javorového, jaseňového, agátového, šípového či tisového dreva, do konca 19. storočia prírodná, nezdobená, v 20. storočí sa objavuje bohaté ornamentálne zdobenie prevažne rastlinnými motívmi. Slúžila pastierom na spríjemnenie samoty a skrátenie času pri ovciach, jej majestátne mumlavé melódie vedia potešiť srdce aj vyčistiť myseľ. Neskôr sa prostredníctvom folklórnych festivalov stala známou a obľúbenou a dá sa povedať aj jedným zo symbolov Slovenska a jeho pôvodnej kultúry.
Pre tých krajanov žijúcich v Nórsku, ktorí by chceli urobiť radosť sebe alebo svojim nórskym priateľom takýmto tradičným slovenským darčekom, napr. k Vianociam, mám nasledujúcu ponuku: Už niekoľko rokov je mojím koníčkom výroba fujár, koncoviek, šesťdierkových píšťal, dvojačiek a handrárskych píšťal rôznych veľkostí, ladenia a zdobenia. Všetky píšťalky sú slušnej kvality a za veľmi primerané ceny – u fujár je možnosť vybrať a odskúšať si z tých, ktoré sú hotové, ostatné píšťalky urobím na objednávku podľa vašej predstavy o veľkosti, ladení a zdobení. Fotografie niektorých mojich  výrobkov nájdete na mojej internetovej stránke.

Ak vás moja ponuka zaujala a mali by ste záujem o niektorú píšťalu či fujaru, ozvite sa, iste spoločne vymyslíme aj nejaký spôsob prepravy nástroja, či už pri vašej návšteve Slovenska alebo inak. Kontakt: RNDr. Martin Takáč, Bratislava, tel. +421-904-842351, e-mail takac@ii.fmph.uniba.sk.

16. novembra prebehlo v atraktívnych priestoroch Tidemandsstuen Valné zhromaždenie NSF. Zúčastnilo sa ho 12 riadnych členov a 9 hostí. Prejednali sme formálne body programu. Výročná správa, bilancia i rozpočet na rok 2005 bol prijatý bez námietok. Voľby: Marija Brkljačič sa pre zdravotné dôvody zriekla funkcie členky náhradníčky vedenia. Ďakujeme jej za účasť a činnosť vo vedení. Po voľbách dostalo vedenie takéto zloženie:

Vladimír Branko Zuzana Biacovská Olsson Eleonóra Koleničová Magdaléna Sæthre Branislav Kamien

predseda spolku       náhradník

Prajeme vedeniu, aby sa im v ich práci darilo.
Po zhromaždení sme si pripili vínkom i nealkom a ochutnali dobré lečo. Prišli ďalší hostia. Hovorilo sa o získavaní prostriedkov na činnosť spolku a iných témach. Po tomto sa rozvinula živá zábava a konverzácia na aktuálne témy. Poslední návštevníci odchádzali o pol jedenástej. Treba povedať, že napriek všeobecne pozitívnym reakciám na priebeh večera, boli aj signály, že niektorí by dali prednosť neformálnej zábave ako jedinému náplni stretnutia. Valné zhromaždenie niekedy byť musí, naposledy bolo v máji 2003. Posledné stretnutie v kaviarni Asylet, pozri príspevok ďalej, bolo takého druhu, ako i pripravovaná Mikulášska zábava 5. decembra

Posledné valné zhromaždenie sme mali 27. mája 2003. Čo sme odvtedy urobili? Bolo toho menej, než iné roky. Ale na druhej strane treba povedať, že po krízovom období roku 2003 sme sa znovu dostali do normálnej prevádzky.
Od mája 2003 vyšlo 9 čísiel miniBudzogáňa. To je úspech! Úspechom je aj fakt, že sa na jeho stránkach stretávame s mnohými prispievateľmi a teda mnohými pohľadmi a názormi. Vieme, že je náš spolkový vestník jedným z dôležitých kontaktov pre slovenských krajanov v Nórsku. Vedia, že sa, okrem informácií z krajanskej komunity v Nórsku, jeho prostredníctvom dozvedia o záležitostiach na Slovensku, týkajúcich sa ich samých, nových zákonoch a pod.
Vedenie spolku sprostredkovalo členom informácie o, i pozvánky na akcie, poriadané Veľvyslanectvom SR. Bol to koncert pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky, stretnutie a debata so spisovateľom Murínom v septembri a spisovateľkou Bátorovou v októbri t.r.
Reprezentantka vedenia sa v júli zúčastnila na konferencii krajanských organizácií v Bratislave, poriadanej GSZS, kde je NSF členom.
V roku 2003 sme usporiadali dve stretnutia krajanov v príjemných priestoroch na Majorstua. Nízka návštevnosť oboch stretnutí nás nemotivovala usporiadať ďalšie. Noví ľudia vo vedení mali nové myšlienky a nové podnety. Jedným z nových spôsobov sú stretnutia, o ktorých sa dozvedáte prostredníctvom SMS správ na vašich mobilných telefónoch. Najčastejšie to boli návštevy filmových predstavení, ale boli sme aj hrať bowling a v najbližšej budúcnosti pridáme stretnutia v kaviarni, či reštaurácii. V mnohom sme sa nechali inšpirovať českým krajanským spolkom, Česko-nórske Forum, s ktorým máme nielen veľmi dobré vzťahy, ale plánujeme i spoločné podujatia. Českí krajania sa pravidelne stretávajú v malebnej pivárni/kaviarni v Oslo. Minule nás tam bolo snáď pätnásť a bola veľmi dobrá nálada. Zúčastnili sme sa na ich výlete na pláž a inokedy do lesa.
Činnosť spolku do budúcnosti – určite bude viac možností krajanských stretnutí, ako v prenajatých priestoroch, tak aj návštevou nejakej akcie či kaviarne. K tomu potrebujeme nielen miestnosť a organizátorov, ale predovšetkým členov, ktorí prídu a využijú ponuku. Skúste sa k pozvánkam a oznamom o pripravovaných akciách postaviť pozitívne a podľa možnosti svojou účasťou na nich podporiť činnosť spolku a krajanskú komunitu.
V momente písania tejto správy je nás 48 riadnych členov. Termín na zaplatenie členského bol nedávno, takže konečné číslo bude zrejme vyššie.
Dôležitou súčasťou valného zhromaždenia sú voľby – Veľmi radi by sme vo vedení videli nové tváre. Rozmyslite si, aj na valnom zhromaždení sa možno prihlásiť a byť zvolený.

Tí, ktorí neboli, môžu ľutovať! V sychravom večere sa nás v útulnej atmosfére pri sviečkach zišlo asi dvadsať. Bolo mnoho nových a mladých tvárí, čo pokladáme za úspech a prínos pre krajanskú komunitu. Z veľkej väčšiny to boli českí členovia a priatelia. Slovákov bolo málo, ale aspoň sme prispeli najmladšími účastníkmi stretnutia. Malý Roman má 4 roky a s dvomi sestrami to dotiahne na spoločný vek 20 rokov.
Živá konverzácia sa točila okolo zážitkov s nórskymi imigračnými úradmi, blížiacou sa lyžiarskou sezónou, cestovaním na Slovensko a Česko, pracovnými i študijnými možnosťami a mnohými ďalšími témami.
Som rád, že máme takúto spoluprácu s českým spolkom, ani ich, ani nás nie je veľa, a spoločné akcie dávajú záruku, že nás vždy bude dosť na to, aby bola dobrá zábava a bolo o čom hovoriť. Ďalšou spoločnou akciou bude Mikulášsky večer pre deti a dospelých 5. decembra, na ktorý pripájame pozvánku.

Keď sme po ôsmej odchádzali, zábava ešte pokračovala.

Miesto stretnutia, kaviareň Asylet je, hlavne za jesenného šera, trochu na ulici Grønland
č. 28 schovaná, je to žltá nízka budova priamo cez ulicu oproti stanovišťu taxíkov. Cez vchodovú bránu sa dostanete na dvor a tam je vchod vľavo do priestorov kaviarne.

Už po druhýkrát v krátkom čase mali tunajší slovenskí krajania a priatelia Slovenska možnosť privítať medzi sebou vzácneho literárneho hosťa zo Slovenska. Po Gustávovi Murínovi prišla do Nórska Mária Bátorová, známa literárna vedkyňa a spisovateľka. Stretnutie s ňou vo svojich priestoroch veľmi pekne zorganizovalo Veľvyslanectvo SR v Osle, 14. októbra t.r.
Mária Bátorova prečítala úryvky z jednej svojej poviedky a porozprávala o svojej literárnovednej činnosti, okrem iného o dlhšom pracovnom pobyte v Nemecku. Bolo chvályhodné, že usporiadatelia pripravili preklad čítaného textu do angličtiny, aby aj neslováci mohli nadobudnúť dojem o tvorbe slovenskej autorky. K vydarenému priebehu večera prispel aj spisovateľkin syn Jozef Bátora, ktorý pri diskusii pohotovo a kultúrne prekladal slovenské príspevky do angličtiny a anglické do slovenčiny.
Po samotnom programe sme sa mali možnosť s pani Bátorovou porozprávať aj menej formálne, pričom sme sa dozvedeli veľa zaujímavého o slovenskej literatúre a jej kontaktoch s literárnym zahraničím.

Je iba prirodzené, že my, čo žijeme v cudzine, máme sťaženú pozíciu pri uchovávaní si čistoty rodného jazyka. Do našej slovenčiny sa nám aj proti našej vôli vkrádajú norvegizmy, anglicizmy i rozličné podivné novotvary. Brániť sa tejto tendencii nie je ľahké, no keď človek chce, môže dokázať v tomto smere veľa. Jednou z možností je časté sledovanie slovenských masmédií a slovenskej literatúry, ako aj častý kontakt so Slovákmi, ktorí žijú na Slovensku. Hneď druhým dychom však treba upozorniť na to, že ani toto nie je celkom spoľahlivý spôsob, lebo aj mnohí Slováci spod Tatier, vrátane intelektuálov a novinárov, sa voči pravidlám slovenčiny prehrešujú. Pri počúvaní Slovenského rozhlasu i pri rozhovoroch s krajanmi, v neposlednom rade s Bratislavčanmi, si toto všímam s čoraz väčším znepokojením.
Nejdem sa tu púšťať do analýz, prečo sa tieto veci dejú, hoci by to iste bola zaujímavá úvaha. Rád by som iba upozornil na niekoľko najčastejších jazykových chýb, ktorých sa dnešní Slováci dopúšťajú. Bohužiaľ, niektoré z nich sú už také bežne, že sú verejnosťou takmer bezvýhradne prijímané, ako keby išlo o správne, normatívne tvary a spojenia.
Príklad 1. Nesprávne používanie predložky kvôli. Neraz počujeme: Futbalista XY nehral kvôli zraneniu. Alebo: Prišiel som neskoro kvôli tomu, že mi meškal autobus. Správne má byť: XY nehral pre zranenie. Prišiel som neskoro, lebo mi meškal autobus. Predložka kvôli neuvádza príčinu, ale cieľ, resp. ohľad, napríklad: XY prestal fajčiť kvôli manželke (t.j. s ohľadom na manželku). Zmenil som miesto kvôli platu. Čiže keby sme význam nášho prvého nesprávneho príkladu vzali doslovne, znamenalo by to, že futbalista XY nehral preto, aby sa (azda vo voľnom čase) mohol zraniť. Toto je, prirodzene, nezmysel.
My, čo ovládame nórčinu, si môžeme správnosť či nesprávnosť väzby overiť prekladom do nórčiny. Príčinné pre zodpovedá nórskemu på grunn av, kým kvôli by sa do nórčiny preložilo for (noens) skyld.
 Príklad 2. Na slovenských predajniach neraz vidíme lístok s nápisom: Z dôvodu choroby zatvorené. Niektorí Slováci si azda uvedomujú nezmyselné používanie predložky kvôli vo vyššie spomínanom zmysle, preto sa uchyľujú k čudesnému opisu pomocou zvratu „z dôvodu". Aj toto je vážna chyba. Správna väzba je opäť pomocou pre: Pre chorobu zatvorené.
Tu ešte môžeme dodať, že na vyjadrenie príčinného vzťahu má slovenčina aj spojenia vďaka niečomu  (ak ide o príjemné následky) alebo vinou niečoho (ak ide o následky nepríjemné).
Príklad 3. Až na zlosť často počúvame spojenia typu: Tu sa jedná o ľudské zdravie. Toto je jasný germanizmus, ktorý k nám prišiel aj prostredníctvom češtiny, v ktorej je vplyv nemčiny viditeľnejší ako v slovenčine. Správne sa povie: Tu ide o ľudské zdravie.
Celkom najnovšieho dáta je dnes veľmi módny anglicizmus: Toto (t.j. nejaká situácia) je o morálke. Po slovensky sa má povedať: Tu ide o morálku. Prípadne: Toto sa týka morálky. A správnych možností by sa tu našlo viac.
Príklad 4. Dohodu nesplnil vzhľadom k tomu, že nemal peniaze. Toto je takisto spojenie, ktoré v slovenských masmédiách vyčíňa ako zlá epidémia. Po prvé, nehovorí sa „vzhľadom k tomu" (opäť bohemizmus!), ale vzhľadom na to. A po druhé, vo veľkej väčšine prípadov sa táto ťažkopádna knižná konštrukcia dá nahradiť elegantnejšími spojkami pretože, keďže. Teda najvhodnejšia formulácia by bola: Dohodu nesplnil, pretože (keďže) nemal peniaze.
Príklad 5. Ďalším germanizmom a bohemizmom je nesprávne používanie slovesa nechať, resp. nenechať. V jednej slovenskej televíznej reklame sa na nás tvrdo apeluje, aby sme si nenechali ujsť príležitosť. Samozrejme, že správne má byť nedať si ujsť príležitosť, práve tak, ako si nijaký Slovák či Slovenka „nenechá opraviť zuby", ale dá si ich opraviť.
Príklad 6. Niektorí hlásatelia Slovenského rozhlasu obľubujú spojenia ako XY sa mal priznať k zločinu, pričom nechcú povedať, ako by zo spojenia logicky vyplývalo, že bolo žiadúce, aby sa XY k zločinu priznal, ale o priznaní sa tu hovorí ako o nepotvrdenom fakte. Aj toto je zbytočná výpožička z nemčiny, spojenie, ktoré poznáme aj v nórčine: XY skal ha tilstått forbryteslen. V slovenčine však máme na vyjadrenie takejto skutočnosti nádhernú časticu vraj, ktorú vo formálnejšej reči možno nahradiť slovom údajne. Teda: XY sa vraj (údajne) k zločinu priznal.
Príklad 7. Zo slovenčiny sa nám pomaly, ale iste vytráca zvratné privlastňovacie zámeno svoj, ako aj jeho odvodeniny svoja, svoje, svoji atď. Tu ide zrejme predovšetkým o vplyv angličtiny, ktorá zámeno podobného typu nemá. Ak Angličan či Američan povie Bob told Tom about his book, stále nevieme, či tu ide o  Bobovu alebo Tomovu knihu. V slovenčine (ako aj v iných slovanských jazykoch) je však jasný rozdiel medzi tým, či Bob porozprával Tomovi o jeho knihe alebo či Bob porozprával Tomovi o svojej knihe. Zato zo slovenských elektronických médií čoraz častejšie počúvame spojenia ako: Prezident strávil nedeľu na jeho (namiesto svojej) chate. Toto, ako aj všetky ostatné spomínané chyby, náš jazyk ochudobňuje a zbavuje ho osobitosti, ktorú by si všetci jeho používatelia mali chrániť ako oko v hlave.