Eva Sedláková, Krakovany

Znovu a znovu listujem v knihe, ktorú som si v máji priniesla z Nórska. Je to krásny suvenír plný nádherných obrazov z ďalekej severskej krajiny. A hoci som z nich na vlastné oči videla iba niekoľko, zanechali vo mne silnú spomienku.
Pre Slováka je Nórsko stále ešte exotickou krajinou. Mnohí z nás sa vydávajú za exotikou na juh... len zopár „dobrodruhov" občas zamieri na sever. Nórsko... znie tak chladne a vzdialene, dýcha zimou, snehom a ľadom. Toho máme aj na Slovensku dosť. A predsa nás táto krajina akosi priťahuje tou svojou povestnou drsnou krásou.
Tiež rada cestujem za slnkom a teplými morskými plážami, no keď som začiatkom tohto roka dostala ponuku ísť so súborom Lusk a so skupinou Borovienka do Nórska, bola som nadšená, a veľmi som sa na túto cestu tešila. Sama som kedysi bola členkou súboru a bola som rada, že ho tentoraz môžem sprevádzať ako tlmočníčka počas ich krátkeho zájazdu.
Cesta bola nekonečne dlhá, viezli sme sa dva dni a dve noci. Ale napokon, po dlhých hodinách strávených v autobuse a na trajekte sme konečne docestovali do mestečka Trøgstad, kde nás čakalo privítanie na školskom dvore. Návštevníci zo Slovenska veru plachí neboli a hneď spustili na veselú nôtu - vlastne ešte skôr ako sa Nóri dostali k slovu. Milý kompliment k výkonu našich zlatých chlapcov hokejistov vo Švédsku - len pár dní pred našim príchodom tam vybojovali titul majstrov sveta - hneď na úvod vyburcoval emócie, a hromovo zaznelo naše známe: ciky-caky-ciky-cak! ktoré nás sprevádzalo počas celého pobytu.
Pár slov na privítanie, a po teplej večeri sa hneď začal trojdňový kolotoč. Program bol nabitý. Nóri asi neradi strácajú čas, a tak sme ešte v ten večer skúšali v športovej hale aparatúru na ďalší deň. Napriek únave sme všetko v pohode zvládli.
Nastal deň nórskeho štátneho sviatku - 17. máj. Na prvý pohľad oslavy pripomínali čosi z našej minulosti, ale bolo to predsa len inak. Oslavy Dňa ústavy nenechali asi veľa Nórov ľahostajnými. Ulice mestečka sa zaplnili deťmi, mužmi a ženami, mladými i starými, dokonca ľuďmi rôznych farieb pleti. Slávnostnú atmosféru vytvárali sami, svojou prítomnosťou, svojimi pestrými krojmi, hudbou a spevom. Všade viali národné vlajky - nielen v rukách malých školákov, ale skoro pri každom dome sa týčil stožiar s nórskou zástavou - vec pre nás pomerne prekvapujúca. Bola to jednoduchá, ale pyšná oslava vlastného bytia, seba samých - svojho národa. Napokon, Slováci a Nóri majú podľa môjho názoru čosi spoločné: maličké národy, hrdé na svoju nezávislosť, históriu a tradíciu. Podľa mapy sme si síce vzdialení, ale snažíme sa predsa o to isté.
Dovolím si povedať, že návšteva zo Slovenska bola pre Trøgstad zaujímavým zážitkom. Boli sme takou malou senzáciou. Borovienka veselo vyhrávala. Mládež a ženy vyobliekané v pestrých krojoch ponúkali okolostojacim Trøgstadčanom pre nás čosi také samozrejmé a typické, no pre nich až šokujúce - za kalíštek dobrého krakovského páleného. Zvedavci ochutnali, iní s úsmevom odmietli, a dojmy boli rôzne. Nuž - podľa nátury. A veru, hoci počasie bolo príjemné, ako tvrdili domáci, mnohým predsa len dobre padlo na zahriatie. Deň bol náročný, no vďaka dobrej nálade, hudbe, spevu a tancu sa nám podarilo prebiť sa cez hrubú jazykovú bariéru a získať si srdcia Nórov.
My Slováci považujeme Nórov za chladných a odmeraných. Šmahom ruky ich hádžeme do tohto vreca bez toho, aby sme sa im lepšie prizreli. Žijú v drsných podmienkach a prispôsobili sa kraju, ktorý je ich domovom, ale vo vnútri sú tvoriví a citliví. V čase našej návštevy bol máj. Dni boli dlhé, svetlo do neskorých nočných hodín bolo pre mňa zvláštnym zážitkom. No hneď som si spomenula aj na zimu a nekonečné chladné dni, kedy svetlo vládne len zopár hodín denne, a už som im ten neskorý západ slnka tak nezávidela. Zaujal ma spôsob ich života - väčšinou bývajú na samotách, vzdialených navzájom, alebo od najbližšej dediny niekoľko kilometrov. Jednu usadlosť, v ktorej bývali naši hostitelia Jorgen a Helen sme navštívili. Dom bol prevoňaný drevom, vyžarovalo z neho teplo. Vládla v ňom akási rozprávková atmosféra. O sebe radi tvrdíme, že sme pohostinný národ, ale ani naši hostitelia sa nedali zahanbiť. Počastovali nás ako sa patrí, sladkostí bolo veru od výmyslu sveta!
Domáca pani mala očividnú záľubu pre sviečky, lebo pri výzdobe domu nimi nešetrila. Svetlo bolo v Nórsku všadeprítomné. Elektrické svetlá sme videli svietiť celý deň, aj na pravé poludnie. Ľudia nechávali zažaté lampy pri dverách domov. Vraj preto, že elektrina je v Nórsku taká lacná, ale pre mňa to znamenalo viac ako len túto malú márnivosť. Videla som v tom ich výzvu do boja voči tme a chladu, ktorý ich toľko dní v roku obklopuje.
Videli a zažili sme toho ešte veľmi veľa. Spomeniem návštevu Oslo. Vďaka nášmu sprievodcovi a kamarátovi Vladovi Brankovi to bol veľmi príjemný deň. Takisto piknik pri jazere neďaleko Trøgstadu nám padol veľmi dobre. Oddýchli sme si v krásnom prostredí a mali sme čas aspoň trošku spoznať ľudí, ktorí tu žijú. Rada na tieto dni spomínam, pripomínajú mi, že ľudia rôznych národov, si rozumejú, aj keď nehovoria tou istou rečou.
Tri dni nie sú dosť na to, aby človek spoznal iného človeka, a už vonkoncom nestačia na to, aby spoznal inú krajinu, iný národ. Pootvorili sme dvierka a nakukli do nórskej duše. Je toho ešte veľa, čo by som sa rada dozvedela, alebo rada videla. Ale veď možno niekedy.... A možno vďaka nám sa Nóri dozvedeli čosi o našej malej krajine.

Viac fotografií z osláv 17. mája v Trøgstade

Poniektorí z našich čitateľov si pri svojich nákupoch iste všimli, že v potravinových predajniach RIMI 6-krát do roka ponúkajú časopis Glad i Mat, ktorý zákazníkom poskytuje pestré informácie z oblasti kultúry stravovania. Nie sme si však istí, koľkí z nás postrehli, že v čísle 6/2002 tohto časopisu sú dva zaujímavé a pozitívne ladené príspevky o Slovensku. Nás na to upozornila nórska známa, ktorá má sama na Slovensko veľmi príjemné spomienky.
Autorom príspevkov je známy nórsky novinár Idar Aarheim, publicista, ktorý vie oceniť ľudskú kvalitu, no takisto neváha ostro skritizovať to, čo sa mu nepáči. Preto sa vari oplatí zbystriť zrak i sluch, keď píše o našej starej vlasti.
Jeho článok "Mosaikk Europa" sa začína konštatovaním, že nápadnou prednosťou Európy je jej rôznotvárnosť, ktorej jednotlivé stránky sa navzájom prirodzene dopĺňajú tak, že dohromady vytvárajú vzácnu kultúrnu jednotu. "Európa je ako víno," čítame tu, "ktoré dlho dozrievalo, a to nie vždy za najpriaznivejších skladovacích podmienok. Napriek tomu však môže toto víno ...mať veľkú budúcnosť, ak ho budeme pestovať s láskou a starostlivosťou. Pre mňa," píše ďalej nórsky novinár "je Slovensko, táto krajina vína, dôležitou súčasťou celkovej európskej atmosféry. Ak ostaneme pri vinárskej terminológii, Slovensko prispieva temnými, zrelými plodmi, jemnou kyslastosťou a prísadami minerálnych chutí. Posledne menované má azda svoj pôvod v tamojších mnohých, sčasti aj slávnych minerálnych kúpeľoch. Ani jedna krajina v Európe nemá bohatšiu kúpeľnú kultúru ako Slovensko."
Ďalej nasleduje niekoľko geografických a historických informácií pre čitateľa, ktorý Slovensko nepozná ani len z rýchlika. Po nich autor pripája niekoľko osobných dojmov z letnej Bratislavy: "Úsmev a smiech je vždy naporúdzi na peších zónach hlavného mesta a v dobre navštevovaných pouličných reštauráciách. Dokonca aj mladé mamičky s kočíkmi flirtujú! Elegancia sa prejavuje vo vkusných dámskych kabelkách a topánkach. Chuť do života prezrádzajú minisukne a odvážne výstrihy. Tu sa nikto nebojí pozerať sa, ani byť videný..."
Čo však priviedlo Idara Aaarheima na Slovensko? Ako píše vo svojom druhom článku, "Vinlandet Slovakia", bola to predovšetkým dobrá povesť slovenského vína. "Najlepšie perlivé víno mimo Champagne je Sekt Pálffy", začína sa jeho vinárska reportáž, "ktorého výrobcom je Vino Nitra na Slovensku! Toto prekvapenie čakalo porotu veľkého, anonymného ochutnávania vín pri súťaži Vintaly vo Verone, keď otvorila obálku s menom víťaza tejto kategórie. Prekvapenie by však nemalo byť až také veľké..."
Autor zdôrazňuje, že Slovensko je stará vinárska krajina, keďže víno sa na jeho území pestuje prinajmenšom od starorímskych čias. Výroba vína tu hodne utrpela v časoch komunizmu, kedy sa zdôrazňovala kvantita na úkor kvality. Dnes má však Slovensko dobré šance dohnať zameškané. Autor vyzýva nórsky Vinmonopolet, aby čo najskôr začal dovážať víno zo Slovenska.

Idar Aarheim zašiel samozrejme aj do Nitry, ktorá urobila naňho dobrý dojem. "Nitra so svojimi 80 000 obyvateľmi nie je nijaké ospalé provinčné mestečko," píše sa v článku. "Nové impozantné divadlo, ktoré dominuje v jeho centre, je známe svojím internacionálnym scénickým umením. Aj Det Norske Teatret tu bolo nedávno na hosťovaní, ako sa dozvedám z plagátu. V divadle sídli aj vínotéka." Nakoniec sa čitateľ článku dozvie výsledky autorových ochutnávok slovenských vín. S pôžitkom ozajstného fajnšmekera chváli predovšetkým už spomenutý Sekt Pálffy (pomenovaný podľa uhorského grófa, ktorý takisto miloval dobré víno), no vysoko hodnotí aj iné naše (nielen nitrianske) vína, ako biele, tak aj červené.
Veru dobre sa čítajú takéto posudky náročného, medzinárodne rozhľadeného žurnalistu v periodiku, ktoré vychádza v náklade 700 000 výtlačkov. Nemyslíte?

Ivan Čičmanec

Keby si Nóri a Slováci mali zvoliť niektorý deň roka za spoločný národný sviatok, bol by to najskôr 8. december. Na tento deň totiž pripadá výročie narodenia Bjørnestjerne Bjørnsona, významného nórskeho spisovateľa, humanistu a národného dejateľa, ktorý sa nezmazateľne zapísal aj do histórie Slovákov.
Tohto roku si pripomenieme okrúhle výročie tohto nórskeho velikána - 8. decembra bude 170 rokov od jeho narodenia. Súčasne na túto jeseň pripadá 95. výročie od Bjørnsonových plamenných obrán Slovákov proti vtedajšej uhorskej moci, ktorá ich s priam hrôzostrašnou dôslednosťou zbavovala národných práv a r. 1907 dokonca zavraždila viacerých katolíckych veriacich v Černovej pri Ružomberku len preto, že si žiadali, aby ich nový kostol vysvätil slovenský kňaz, ich spolurodák Andrej Hlinka. Je aj zásluhou Bjørnsona, že tieto časy, na ktoré si s trpkosťou spomínali ešte naši starí rodičia, sú nenávratne minulosťou.
Navrhujem, aby sa spomienka na Bjørnstjerne Bjørnsona stala každoročnou súčasťou našich spolkových mikulášskych večierkov. Azda by sa pri tej príležitosti mohla vždy zarecitovať niektorá z Bjørnsonových básní, alebo prečítať úryvok z jeho článkov či prejavov...?
Rád by som tu tiež upozornil na vzácnu publikáciu Bjørnstjerne Bjørnson. Malým národům od českého historika Ladislava Řezníčka, ktorá vyšla tohto roku v Čechách v českej i nemeckej jazykovej mutácií. Veľkú časť tejto publikácie, ku ktorej by sme sa radi podrobnejšie vrátili v jednom z budúcich čísel Budzogáňa, venuje autor práve Bjørnsonovej aktivite na obranu slovenského národa. V lete ju bolo dostať aj v bratislavských kníhkupectvách, ktoré sú - chválabohu - aj po rozdelení Česko-Slovenska bohato zásobované aktuálnou českou literatúrou.

Ivan Čičmanec

po dlhšej dobe sa, dúfajme, opäť stretneme. V tomto roku sme sa stretli iba dvakrát. Hlavným dôvodom bola rozsiahla rekonštrukcia budovy rezidencie Slovenskej ambasády, v ktorej sme sa doteraz stretávali. Je to pravda, človek si ani neuvedomí, čo má, kým to nestratí. Aj priestory na stretávanie sú pre náš malý spolok veľkou pomocou. Takže sme radi, že sa o túto časť, vďaka slovenským úradom, nemusíme starať.
Možno by našich členov zaujímala finančná stránka nášho spolku. Už dlhé roky sme z komúny, či štátnych úradov nič nedostali. Veď ani sme si nežiadali. Bola to sizyfovská práca, vyplniť všetky tie formuláre, väčšinou vymyslenými a nerealizovanými projektami, ktoré brali do úvahy nie naše potreby, ale snažili sa nájsť činnosť a tému, ktorá by sa zapáčila úradníkom desiatky rozličných úradov, oddelení a referátov. Komúna bola spokojná, že mala za 5.000 korún pol kila papierov a do štatistík a výkazov si zapísali činnosť. Na tie kilá papierov si potom žiadala ďalších úradníkov.
Náš spolok žije výlučne z členských príspevkov a tie na tú našu skromnú činnosť stačia. Samozrejme k tomu treba pripočítať hodiny dobrovoľnej práce zopár nadšencov, ktorí si myslia, že sme Slováci a preto by sme mali mať spolok.
Každý z nás už zažil situáciu, keď sa Nóri pýtajú, koľko nás tu v Nórsku je, a či máme spolok. "Lebo my, Nóri, máme nórske spolky všade, kam prídeme. V cudzine sme národnejší než doma."
Doprial by som Vám zažiť oslavy 17. mája Nórov v Bratislave. Vyobliekaní do krojov, v romantickom prostredí lúky na Železnej studničke. Hŕstka detí dokonca vytvorí sprievod. Grilujú, spievajú. Hovoria, aha, my sme národ, máme históriu, zvyky, a sme na to hrdí. My nie sme len nejakí odkundesy...

Vlado Branko

Mnohí z nás, zatúlaných ovečiek Slovenska, si dobre pamätáme, ako deprimujúco na nás tesne po prevrate r. 1989 zapôsobila Bratislava, keď sme ju po desaťročiach exilu znovu navštívili. Už to ani zďaleka nebolo to pôvabné, veselé mesto s južanskou atmosférou, ako sme si ho pamätali z čias svojej mladosti. Centrum mesta bolo plné surových architektonických zásahov, celé štvrte boli doslova zdevastované, mnohé charakteristické budovy, kaviarne a krčmičky boli zanedbané, alebo jednoducho zrovnané so zemou. Ľudia sa báli večer vychádzať von, po 21. hodine bolo mesto ako vymreté. Na dovŕšenie všetkého bol stred mesta plný lešení, na ktorých sa nepracovalo. Oficiálna verzia bola, že mesto sa pripravuje na oslavy 700. výročia udelenia mestských privilégií. Oslavy sa však, ako dnes všetci dobre vieme, nekonali, a tak tam opustené lešenia strašili ešte niekoľko rokov.

Ktorési kanadské noviny vraj vtedy napísali, že Bratislava sa môže páčiť iba človeku, ktorý sa tam narodil a nikdy v nijakom inom meste nebol. S hanbou a bolesťou sme si museli priznať, že takéto tvrdenie nebolo celkom neopodstatnené.
Pri opakovaných návštevách sme si začali všímať, že niečo sa predsa len začína diať. Na lešeniach sa zrazu začalo pracovať, viaceré budovy v Starom meste sa začali reštaurovať, vylepšovali sa fasády a cieľavedomejšie sa začalo rozmýšľať aj o meste ako celku. Zozačiaktu to išlo síce pomaly, predsa však stavebný ruch prebúdzal v ľuďoch mierny optimizmus. Bolo vari šťastím, že vo vedení mesta boli - a stále sú - ľudia, ktorí si pamätajú Bratislavu zo 60. rokov. Asi iba vďaka tomu sa pred niekoľkými rokmi uvedomene vsadilo na znovuoživenie Korza ako hlavnej tepny bratislavského spoločenského života. Táto snaha sa naozaj vyplatila. Isteže, nie je to presne také Korzo ako pred 40 rokmi (veď svet i ľudia sa medzitým zmenili), dá sa však povedať, že nie je onič horšie. Vidno to aj zo správania sa početných zahraničných návštevníkov mesta, ktorým sa na Korze očividne páči.
Najvýraznejšiu zmenu k lepšiemu sme spozorovali v priebehu rokov 2000-2001. Vlani v lete bola už znova Bratislava sama sebou, mala svoju neopakovateľnú atmosféru a identitu, kam patrí aj vzkriesenie jej veľkomestského večerného a nočného života. Tento poznatok sa mi potvrdil v lete tohto roku, kedy som mal šťastie stráviť v Bratislave plných osem týždňov.
Niektoré jazvy z nedávnej minulosti sú síce stále viditeľné, no vďaka celkovému procesu pretvárania mesta už nie sú natoľko dominantné. Budova Národnej rady SR bude, bohužiaľ, už asi navždy zacláňať výhľadu na Hrad zo západnej strany a vyholené priestranstvo v okolí prezidentského paláca už asi nikdy nebude možné dať do pôvodného stavu. Naproti tomu sa vraj uvažuje o vhodnom pretvorení ohavného premostenia Slovenskej národnej galérie i o esteticky vhodnom riešení okolia Dómu Sv. Martina v blízkosti nového mosta. Uvidíme, čo v tomto smere prinesú najbližšie roky.
Letná Bratislava má svoj vonkajší, "slnečný" pôvab i svoju tak trochu utajenú"mesačnú" poéziu. K prvej stránke patrí teplá klíma, mohutné agáty pozdĺž ulíc, bohaté možnosti na šport a rekreáciu a schopnosť Bratislavčanov užiť si pri dobrom jedle a vínku. Bolo podľa mňa šťastným ťahom architektov a urbanistov, že pri reštaurovaní charakteristických budov v blízkosti Dunaja vsadili na bielu farbu, tak ako sme na to zvyknutí zo stredomorských krajín. Mne osobne to pomohlo uvedomiť si, že v Bratislave, resp. na južnom Slovensku sa vlastne začína európsky juh. Kým hornaté kraje severnejších končín Slovenska mi v mnohom pripomínajú Nórsko, atmosféra Bratislavy a jej okolia ma, aspoň v lete, v duchu zanáša kamsi k Jadranu. Aj Dunaj, jeho ramená a množstvo umelých jazier v meste a na jeho okolí sú pre mňa akoby kontinentálnou predzvesťou juhoeurópskych morí.
Väčšina Bratislavčanov sa zrejme stále chodí kúpať na Zlaté piesky, my chodíme zase na menšie jazero na Pasienkoch (Kuchajda), kde je vari odačo príjemnejšie a útulnejšie. Svojím spôsobom môže práve toto umelé jazero slúžiť ako symbol všetkých pozitívnych zmien, ktoré sa v Bratislave v posledných rokoch udiali. Pamätám sa, že voľakedy v 60. rokoch tam bola voda natoľko znečistená blízkym chemickým závodom, že sa tam ľuďom neodporúčalo kúpať. Ba pamätám sa aj na to, že v zime, keď sme sa chceli na zamrznutom jazere korčuľovať, bývala na ľade taká hrubá vrstva priemyselného popolčeka, že sa nám korčule nechceli šmýkať... Zato dnes je voda taká čistá, že v nej žijú kapry (hneď po skončení kúpacej sezóny obsadia brehy jazera rybári), prilietajú tam polokrotké labute a kačice, ba občas sa tam zjavia aj čajky. Okolie jazera je čisté, slušne vybavené bufetmi i hygienickými zariadeniami, v mnohých častiach upravené ako pekný park. Niekedy cez víkend tam príde kolotoč, hrá tam dychová hudba, pribudne stánkov s občerstvením i s predajom ľudového umenia. Skrátka je to akási až neuveriteľná oáza prírody a kultúry tesne vedľa supermoderného nákupného centra Pollus.
"Mesačnú" poéziu mesta v mojich očiach predstavuje architektúra starej Bratislavy, ktorá nepochybne patrí do nemeckého, teda stredoeurópskeho civilizačného okruhu. Nemám tu na mysli iba dominanty mesta ako hrad, dóm, prezidentský palác či Národné divadlo. Tie si hneď každý všimne. Prejdite sa však po niektorej z úzučkých uličiek Starého mesta (človeka až prekvapí, koľko z nich napriek všetkému prežilo aj nežičlivé časy nedávnej minulosti). Niektoré z nich sú slušne zreštaurované, iné stále chátrajú, no vo väčšine z nich máte pocit, akoby ste sa zrazu prechádzali tichým, tajomným stredovekom, alebo prinajmenšom 17. storočím. Z dlažby i z fasád domov na vás dýcha nekonečné množstvo civilizačných vrstiev minulosti, ktoré sú stále najväčším kultúrnym bohatstvom Bratislavy i celého Slovenska. A zájdite si aj na Ondrejský cintorín na ulici 29. augusta. Zažijete tam nielen svedectvo viacnárodnej minulosti Bratislavy (náhrobné nápisy po slovensky, po nemecky i po maďarsky), ale aj množstvo krásnych pomníkov, priam neskutočný pokoj pod klenbami prastarých listnatých stromov, a v neposlednom rade dobrý pocit z toho, že boli u nás miesta a kultúrne hodnoty, na ktoré sa ani najbarbarskejšia vláda neodvážila siahnuť.
Nedostatky dnešnej Bratislavy? Isteže, je ich stále dosť. Niektoré jej časti, v centre i na predmestiach, bude ešte treba citlivo zreštaurovať. Mesto stále špatí aj veľmi zlý stav asfaltu, na cestách i na chodníkoch. Mizerné je i večerné osvetlenie v mnohých častiach mesta. Nedostatočná je propagácia početných kultúrnych podujatí. Napríklad tohto leta bola v SNG veľká výstava nášho významného maliara Ľudovíta Fullu, no nikde nebolo vidno pútač, ktorý by na to návštevníkov mesta upozornil. Nepáči sam nám ani to, že Bratislava si nedostatočne plní úlohu hlavného mesta Slovenska. Zvyšok krajiny je v Bratislave stále málo viditeľný, primálo je vhodných turistických príručiek o Slovensku v cudzích jazykoch. Je príznačné, že azda najlepšiu publikáciu o Slovensku v angličtine ("Spectacular Slovakia") vydali niektorí zahraniční investori, ktorým zrejme (na rozdiel od mnohých Slovákov) záleží na tom, aby Slovensko bolo známe a navštevované. Publikácia nielenže predstavuje našu vlasť ako krajinu s nádhernou prírodou a s množstvom vzácnych kultúrnych pamiatok, ale aj poskytuje praktické informácie o spôsoboch cestovania, o možnostiach ubytovania a podobne. V tomto smere sa Slováci stále majú čo učiť. Napríklad aj od Nórov.

Ivan Čičmanec

Včera Borovienka odišla, dnes sadám k písaciemu stroju, aby som sa podelil o dojmy z ich vystúpení a 3-dennej návštevy Nórskeho kráľovstva.
Pre mňa to bol úžasný zážitok - orámovaný oslavami najväčšieho nórskeho sviatku, Dňa ústavy, dominovaný však slovenskou ľudovou hudbou, tancom a stretnutím s otvorenými, priateľskými ľuďmi, ako na slovenskej, tak i nórskej strane.

Borovienka a Lusk foto: Michal Sedlák

Prekvapilo ma a potešilo, do akej miery vie hudba, spev a tanec preklenúť rečovú bariéru.
Vystúpenie v prírodnom amfiteátri Múzea ľudovej kultúry (Norsk Folkemuseum) v Oslo videli mnohí z Vás. Vraj nás tam bolo 250 divákov. Na scéne sa v živých rytmoch hudby a spevu vykrúcal tucet mládencov a diev, až si diváci oči mohli vyočiť. Keď na scéne iba hrala hudba a tancovalo sa, prechádzali krojované speváčky po hľadisku a nalievali divákom slivovicu do pomaľovaných keramických pohárikov, ktoré divákom potom zostali. O slivovici len toľko: Ochutnal som iba jeden pohárik, ale spoľahnite sa, že takú lahodu v obchode nekúpite, k takej sa dostanú len fajnšmekri, bývajúci v okrese susediacom s Myjavou.
Do amfiteátru prišli nielen pozvaní diváci, ale i mnoho návštevníkov múzea-skanzenu, ktorých tam prilákala hudba rozliehajúca sa po celom areáli. Prihovorili sa nám Američania, počul som holandčinu, videl Japoncov, Afričanov i iné národnosti.
Mnohí priatelia a členovia spolku po hodinovom výstúpení Borovienky zostali v areáli skanzenu, videl som ich, pri odchode s muzikantami na obed, sedieť na priedomí dreveného domu.
So slovenskou hudbou a spevom sa k večeru zoznámili aj cestujúci na lodičkách premávajúcich medzi ostrovami Oslofjordu.

spievalo sa o dušu

Vystúpenie v  Oslo však bolo menšou udalosťou v priebehu návštevy slovenských priateľov. Hlavnou udalosťou bola účasť na oslave Dňa ústavy v dedinke Skjønhaug, ktorá je správnym centrom Trøgstad komúny.
Už keď som vchádzal do centra, všimol som si medzi nórskymi zástavami jednu veľkú slovenskú zástavu, ktorá viala nad areálom strednej školy, kde boli Slováci ubytovaní.
V sprievode o deviatej boli dve hlavné kapely - hostiteľská dychovka z Trøgstadu a Borovienka. Podľa dohody hrala najprv jedna, potom druhá, ale keď to našich chytilo, hrali jedni i druhí, a u nás sa navyše i spievalo. Divákom, ktorí lemovali ulice sa tento sprievod určite vryl hlboko do pamäti. Nielen kvôli krásnemu počasiu a virvaru nórskych a slovenských zástav, transparentov a hudby, ale aj kvôli krojovaným slovenským devám a ženám, ktoré vybiehali zo sprievodu a častovali divákov kalíškami slivovice. Nejedného som videl, ako obsah kalíšku vrhol do seba, vôbec nemysliac na to, že o hodinu bude sedieť za volantom. Až po chvíli sa v jeho tvári rozšíril výraz poznania, že dnes už preňho šoférovanie skončilo.

Vo víre tanca v parku Skjønhaug

Sprievod skončil pri domove dôchodcov, spevácka skupina Krakovanka odišla zaspievať do kostola v Båstad, Tanečníci Lusk-u a hudobníci Borovienky zaspievali a zatancovali nepohyblivým pacientom domova dôchodcov a potom divákom pred domovom, v areáli parku, ktorý tvorí stred dedinky. Privítala nás milá pani starostka, Ellen Løchen Børresen, s ktorou sme si sadli spolu so starostom obce Krakovany, Jozefom Vatrtom. Obaja majú na starosti blaho komunít podobnej veľkosti, 4.800 obyvateľov v Trøgstade a 1.300 v Krakovanoch.
Po návrate spevákov z Båstad a spoločnom malom pohostení v dome dôchodcov, sme išli do Mysen. Tam oslavy Dňa ústavy končili kultúrnou akciou v športovej hale. Divákov tam bolo vraj na 800, na scéne sa striedali detské tanečné súbory, s mládežníckymi kapelami a menšími skečmi. Všetci zožali slušný úspech. Keď však patrila scéna na 30 minút našim hudobníkom, nemali ovácie hneď od prvého čísla konca, kraja. Ohromné rytmy a tanečné umenie skupiny nadchlo divákov až vibrovala hala.
Mysen sme opustili o štvrtej a o šiestej bola naša skupina opäť nastúpená v parku pred domovom dôchodcov, odkiaľ sme absolvovali sprievod dospelých. Sprievodu sa zúčastnili menšie folklórne skupiny z Estónska, Dánska a Švédska, ale iba našim sa dostalo česti, pred všetkými zúčastnenými predviesť 30-minútový program ľudovej hudby a tanca. Všetkých prekvapilo, keď ku koncu pásma vyšli speváčky do publika a našli si tam tanečných partnerov. Za chvíľu bolo námestie plné šikovných tanečníkov a pred nami sa točili páry v slovenských a nórskych krojoch.
Ak si niekto myslí, že už toho reprezentovania Slovenska v malom mestečku a okrese Trøgstad bolo dosť, tak to nie. O ôsmej večer sa začal v športovej hale rad vystúpení rozličných kapiel a spevákov, medzi nimi i našich. Ja som si zapamätal ľudový súbor zo susednej komúny Eidsberg, zo Švédska, Estónska a Dánska. Borovienka prišla až na koniec, ale mali najdlhší program, pretože po vlastnom pásme zostali hrať až do konca zábavy.
Ja som mal zážitok osláv Dňa ústavy ako nikdy predtým. V Oslo som sa párkrát bol pozrieť, ale medzi všetkými stánkami s občerstvením, párkami, balónmi a rapkačkami, len veľmi malá, detská duša môže veriť, že sa tu úprimne oslavuje národný sviatok Nórska.
V Skjønnhaug žiadne stánky neboli, prišli tam ľudia, ktorí si sviatok chceli dôstojne uctiť, ktorí k nemu a nórskej národnosti majú úprimný vzťah a radosti „fargerik fellesskap"-u ich nepostihli do tej miery, ako Oslo. Možno o to ľahšie a prirodzenejšie im bolo medzi sebou privítať Slovákov, ktorí k nim prišli zúčastniť sa na významnej udalosti.

Slovenskí hokejisti odviedli víťazstvom na MS vo Švédsku ohromný kus práce v procese zviditeľňovania Slovenska a jeho expozície na mapách Európy a sveta.
Skupina Borovienka, spolu s tanečnou skupinou Lusk a speváckou skupinou Krakovanka odviedli rovnaký kus práce v tomto procese, iba v menšom merítku. Ale pravdepodobne do oveľa väčšej hĺbky - majstrami sveta sa možno budúci rok stane iný národ, ale v histórii osláv 17. mája v Trøgstade bude navždy zapísaný rok 2002, kedy sa osláv zúčastnilo štyridsať Slovákov. Mosty, ktoré títo Slováci vytvorili v dušiach Nórov, s ktorými sa dostali do kontaktu, sú z trvácneho materiálu a vydržia.

Návšteva na statku rodiny Glende

Tak, ako na mňa urobili hlboký dojem oslavy Dňa ústavy v Trøgstade, tak na mňa zapôsobilo aj vynaložené úsilie Nórov - nadšencov, vďaka ktorým sa návšteva Slovákov konala. Videl som medziľudské vzťahy, ktoré mi pripomínali film „Vesničko má středisková". Pár nadšencov z miestnej dychovky vytvorilo s minimálnym vynaložením peňazí, ale zato s veľkým vlastným nasadením, technický predpoklad návštevy 40-tich priateľov zo Slovenska.
Bol to pán Glende Jørgen s manželkou Ellen, Herder Sandvik s manželkou, a ďalší priatelia, ktorí s ohromným vlastným nasadením vybavili ubytovanie na škole, matrace, prístup do školskej kuchyne a plavárne. Využili vlastné kontakty na to, že lokálna mliekáreň a výrobca údenín sponzoroval podujatie výrobkami. Obchod im do školskej kuchyne dodal rozličné iné potraviny, s tým, že čo sa neminie, zoberie naspäť. Mnoho iných detailov vyriešili takýmto drobným sponzorstvom v naturáliach.
Keď skončila po polnoci zábava v športovej hale, veril som, že majú toho naši hostitelia od rána dosť. Ale kdeže. Skoro do druhej hodiny ráno sme vynášali stoly a stoličky z haly naspäť do tried. 250 stoličiek, príslušný počet stolov, klavírne krídlo, pódium, a ktovie čo ešte, sme museli poodnášať, aby sa zo slávnostnej haly opäť stala telocvičňa.
P. Glende a jeho priatelia vybavili vystúpenia nielen v Mysene a v Båstade, ale vybavili aj vystúpenie v Múzeu ľudovej kultúry (Norsk Folkemuseum) v Oslo a pohostenie tam. Na náš zastupiteľský úrad sa obrátili so žiadosťou o pomoc finančne sponzorovať pohostenie a dať vystúpenie skupiny Borovienka na známosť krajanom v Nórsku, s ktorými sa súbor chcel stretnúť. Zastupiteľský úrad sa snažil vybaviť vystúpenie pred radnicou v Oslo, toto sa však nepodarilo.

Toto nie je oslava a poďakovanie Jørgenovi s manželkou a ich priateľom, veď si to nemôžu prečítať, iba niečo čo ma ohromilo. Keby sme tak my v spolku mali zopár Glendeovcov!

Keď sme sa posledný deň lúčili s manželmi Glende a ich priateľmi pri káve a koláčoch na ich roľníckej usadlosti, mala Ellen Glende v očiach slzy. Do krátkej návštevy Slovákov vložili ohromné množstvo energie, ale mali myslím pocit, že si hŕstka Slovákov a Nórov navždy zapísala do sŕdc vzájomné priateľstvo a porozumenie.

Viac fotografií z osláv 17. mája v Trøgstade

Vlado Branko

O jeho skone som sa dozvedel zo slovenských rozhlasových správ, 18.apríla 2002 vo večerných hodinách. "V severotalianskej obci Colla Micheri," povedal hlásateľ, "dnes vo veku 87 rokov zomrel slávny nórsky vedec a cestovateľ, Seňor Kon-Tiki, Thor Heyerdahl." Vedel som, že bol vážne chorý, takže ma táto správa ani veľmi neprekvapila. Predsa som však pocítil zvláštne pohnutie, asi také, aké som svojho času zažil pri zvestiach o smrti L.Armstronga, J.Wericha, Ch.Chaplina,  S.Dalího, F.Felliniho alebo A.Sacharova. Aj Thor Heyerdahl patril k tým ľuďom, ktorí sa tak výrazne zapísali do nášho kultúrneho povedomia, že svet sa nám bez nich zdá akýsi prázdnejší a chudobnejší.

Jeho knižku Kon-Tiki som zhltol za pár dní ešte ako gymnazista, niekedy v druhej polovici 50.rokov. Pamätám sa, že som ju uviedol  do zoznamu prečítaných diel svetovej literatúry, ktorý sme museli odovzdať pri maturite. V detstve som vášnivo holdoval dobrodružným románom, aké písal napríklad Jules Verne, pričom ma obzvlášť vzrušovali knižky o moreplavcoch. Preto mi nemohlo nezaimponovať rozprávanie Thora Heyerdahla o tom, ako spolu s inými štyrmi Nórmi a jedným Švédom v mene istej vedeckej hypotézy podnikol 101-dňovú plavbu plťou z Peru na polynézske ostrovy. Nadchýňalo ma, že sú na svete ľudia, ktorí dokážu aj zo svojho života urobiť verneovku. Čitateľské napätie bolo umocňované tým, že tu nešlo o vybájené dobrodružstvá, ale o záznam skutočných zážitkov a udalostí.

Pravdaže, knižka Thora Heyerdahla nebola mojím prvým dotykom s nórskou skutočnosťou v čase, keď som ešte netušil, že raz v Nórsku natrvalo zakotvím. Dobre sa pamätám na rozhlasové reportáže zo Zimných olympijských hier v Osle r.1952, na ktorých Nóri brali medailu za medailou. Pamätám sa aj na nórske atletické hviezdy 50.rokov, strednotratiara Boysena, kladivára Strandliho a oštepára Danielsena. Veľmi silno na mňa zapôsobil životopisný román ruského spisovateľa Jakovleva o polárnom cestovateľovi Roaldovi Amundsenovi. Ako chlapec som sa podľa Amundsenovho vzoru začal "otužovať", t.j. vedome sa vystavovať mrazu, snehu a vetru, aby som si zvykol na drsné poveternostné podmienky. Nepodarilo sa. Zimu dosiaľ neznášam, nestal sa zo mňa nijaký otužilec.

Pomerne zavčasu som počul o Bjørnsonovej obrane Slovákov. Pokiaľ ide o Ibsena, mohol som mať dákych 12 rokov, keď som si z bratislavského rozhlasu vypočul inscenáciu jeho hry Domov bábok, u nás lepšie známej pod názvom Nora. O pár rokov neskôr som  túto klasickú hru svetového divadelného repertoáru videl na školskom predstavení v jednom z bratislavských divadiel. Priam ma v chrbte mrazilo vzájomné odcudzenie manželov Helmerovcov, i rezolútny odchod hlavnej hrdinky od manžela a detí v závere drámy. Slabší dojem na mňa urobila vrchárska románová trilógia Trygveho Gulbranssena, ktorú sme mali doma  a ktorú "každý" musel čítať.

Z rozhlasu som poznal Griegovu hudbu, o pár rokov neskoršie som sa zoznámil s maliarskym umením Edvarda Muncha, ktoré sa mi stalo celoživotnou láskou. Páčili sa mi aj niektoré Hamsunove romány, aj keď plne ich dokážem oceniť až teraz, keď ich môžem čítať v originále. Ani autorove smutne známe sympatie k nacizmu mi nevedia pokaziť čitateľský pôžitok z jeho diel. Mimochodom, Hamsunova tvorba bola jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov pre značnú časť modernej slovenskej literatúry, práve tak ako Munchovo umenie ovplyvnilo rad slovenských maliarov .

Vráťme sa však k Thorovi Heyerdahlovi. Je pravda, že nie všetky jeho vedecké teórie obstáli v prísnom svetle exaktných dôkazov. Heyerdahl mal tendenciu najprv postulovať hypotézu a až potom dokazovať jej platnosť faktami. Niekedy sa mu to podarilo, inokedy nie. To však pre mňa nie je podstatné. Skôr sa mi zdá sympatické, že tento odvážny a nepokojný cestovateľ, alebo ak chcete pútnik, vnášal do suchého sveta vedy  prvky  fantázie, napätia a priam apoštolského zanietenia. Takýto, azda trochu romantický prístup ku skutočnosti je blízky aj nám Slovákom. Inou fascinujúcou črtou Heyerdahlovej osobnosti bolo, že sa nikdy nenechal pasívne unášať prúdmi času, ale sám si volil životnú cestu, napĺňajúc ju tvorivou, nikdy neutíchajúcou činnosťou. Iba nemnohí ľudia v dejinách dokázali tak vedome a intenzívne formovať svoj vlastný život. A Heyerdahl to robil bez toho, že by sa pritom usiloval škodiť iným.

Jednou z najsympatickejších Heyerdahlových vlastností bol jeho dôsledný demokratizmus. Pre neho nejestvovali "vyššie" a "nižšie" kultúry; minulosť, prítomnosť a budúcnosť všetkých národov mu boli rovnako hodnotné a zaujímavé. Heyerdahl bol v najlepšom slova zmysle svetoobčan, tak ako nimi boli starí Vikingovia  (ktorí nielen plienili, ale aj spoluvytvárali európsku civilizáciu), bezčíselní nórski námorníci a exulanti, ako nimi boli iní veľkí nórski bádatelia C.S.Lumholtz, F.Nansen, R.Amundsen, H.Ingstad (ktorý definitívne dokázal, že Vikingovia boli v Amerike 500 rokov pred Columbom), ako nimi boli významní nórski básnici a spisovatelia L.Holberg, H.Wergeland, H.Ibsen, B.Bjørnson, A.Garborg, A.Skram, K.Hamsun, S.Undset či J.Bjørneboe, alebo výtvarní umelci J.C.Dahl, L.Hertervig, F.Thaulow, E.Munch, G.Vigeland a i. Pritom - a to je pre každého ozajstného svetoobčana typické - Heyerdahl nikdy pri svojich cestách nezabúdal, odkiaľ pochádza, vždy sa bez rozpakov, so sebe vlastnou bezprostrednosťou hlásil k svojej nórskosti. Aj keď si za svoje stále bydlisko už dávnejšie zvolil severotaliansku dedinku, vždy rád prichádzal do Nórska, angažoval sa v nórskom spoločenskom dianí a podrobne informoval Nórov o svojej vedeckej a cestovateľskej činnosti.

Takýchto ľudí, ľudí, čo dokážu v sebe spájať svetoobčianstvo s prirodzeným kultúrnym patriotizmom, potrebuje dnešná doba ako soľ. Mali by si to lepšie uvedomovať tí z Heyerdahlových nórskych krajanov, ktorí by sa najradšej hrali iba na vlastnom piesočku. Ale mali by sme na to pamätať aj my Slováci, ktorí sa dnes tak radi delíme na "národovcov" a "kozmopolitov". Pohľad na život a prácu Thora Heyerdahla nám ešte dlho môže slúžiť ako protilátka k takýmto zjednodušujúcim životným postojom.

Ivan Čičmanec

Už píšeme mesiac máj a pred Vami leží prvé číslo miniBudzogáňa a prvá pozvánka na spoločné stretnutie členov i priateľov spolku. Minulý rok sme sa stretli 6x, hoci na druhú polovicu roka nám to vyšlo iba raz.
Pre tých, čo na poslednom stretnutí neboli - bolo to na novom mieste, v útulných miestnostiach modernej škôlky, a objavilo sa tam viacero nových tvárí. V predvianočnej nálade sa nás tam zišlo skoro tridsať, spievali sa koledy, pilo vínko a jedli koláče.
Jedným z dôvodov, že sme sa v poslednej dobe stretli zriedkavejšie je, že klubová miestnosť na rezidencii ambasády, kde sme sa doteraz stretávali, je neprístupná kvôli celkovej rekonštrukcii budovy.
Táto prestávka nám snáď dala možnosť zamyslieť sa: Chceme sa, my, Slováci v Nórsku stretávať? Chýba nám kontakt s krajanmi?
Možno mnohým tento kontakt v každodennom naháňaní nechýba, ale stretávať by sme sa mali. Predovšetkým to platí pre 1. generáciu Slovákov, nás, ktorí sa narodili a vyrástli na Slovensku. Nemyslím len nás, starých. Myslím aj mladých a nových, ktorí do Nórska prišli po páde komunistického režimu v Európe. Sme Slováci, a aj keď by sme sa ako snažili, Nórmi sa nestaneme. Ako to povedal „maďarský" spisovateľ a humorista George Mikes v knihe „Ako sa stať cudzincom" (Angličanom): „Napodobňujte Angličanov a buď sa vám to nepodarí a budete smiešni, alebo sa vám to podarí a budete ešte smiešnejší". Koľkokrát závidím Maďarom ich prirodzený šovinizmus, tam kde je moderátny. Bodaj by sme aj my Slováci boli hrdší na svoj pôvod a identitu.
Kedysi sme sa stretávali „ilegálne", po bytoch krajanov a na stretnutie prichádzali ľudia z blízka i z ďaleka. Z časopisov slovenských spolkov v iných krajinách sa dozvedám, že nielen náš spolok bojuje s malým záujmom Slovákov o stretávanie sa, o aktívnu prípravu podujatí a prácu v krajanských spolkoch.
Niet nad čím plakať, či sťažovať sa. Slováci - emigranti boli kedysi v situácii, že mohli cestovať po celom svete, iba nie do Československa. Nielenže tam nemohli cestovať, ale aj písomný, či telefonický styk bol obmedzený hrozbou možného odpočúvania, či otvárania listov. Za týchto podmienok je jasné, že akákoľvek možnosť stretnutia s krajanmi bola pre našinca vzácnou udalosťou. Aká to len bola vzácnosť, keď niekde bolo možno ochutnať kúsok oštiepka, bryndzové halušky, či domácu klobásu. Pozrieť si slovenský film, prečítať dobrú knihu. Táto túžba je naďalej v nás, len je ju v dnešnom globalizovanom svete oveľa ľahšie realizovať rozličnými spôsobmi. Pozývame si sem rodiny, priateľov, sami tam, na Slovensko, hocikedy cestujeme. Volávame si a mejlujeme a vôbec nemáme pocit, že sme ďaleko od seba. Koľkokrát, alebo ako dlho na Slovensku každý rok ste? Ako si predstavujete život v penzii? Bude to tu v Nórsku, presťahujete sa do Španielska, alebo to bude medzi svojimi na Slovensku? Je dôležité nezablokovať si cesty, kontakty.

Problematika spolupráce spolku s ambasádou sa existenciou krajanského spolku vedie ako červená niť. Doteraz sú jednotlivci, ktorým koexistencia spolku s ambasádou vadí. Sú to pozostatky dávnej minulosti, keď Slováci - emigranti boli pre ambasádu persona non grata, neexistovali, a boli medzi nami aj takí, ktorí sa ani neodvážili prejsť po ulici, na ktorej sa nachádzala ambasáda.
Ja si myslím, že je prirodzené, že s ambasádou krajanský spolok spolupracuje. Prináša to prospech pre obe strany. Ambasáda je zdrojom informácií a kontaktným miestom pre úradné záležitosti krajanov vo vzťahu k Slovensku. Pre ambasádu je styk s krajanmi ďalším kanálom v ich práci, poslaní tu.

Vlado Branko