Ktorýsi z bratislavských diablikov spôsobil, že sa mi stalo práve to, čomu som sa chcel za každú cenu vyhnúť: zrazu som potreboval pomoc slovenského zdravotníctva, o ktorom som už roky počúval priam hrôzostrašné historky.
Pri mojej poslednej návšteve v Bratislave, v októbri 2003, som hlavne vinou svojej slabozrakosti zakopol o jednu z betónových kociek, ktorými je posiate centrum mesta, aby autá nemohli parkovať na chodníkoch. Spadol som a poranil si obidve nohy pod kolenom. Bolelo to ako šľak, no myslel som si, že sú to iba odreniny. Chodil som ešte niekoľko hodín po meste, urobil dokonca aj jednu návštevu, až keď sa mi na to podvečer pozrela Marianne (moja žena), ktorá má lekárske vzdelanie, bol ortieľ jednoznačný: "Ranu na ľavej nohe treba okamžite zašiť."
No zbohom, ešte to mi chýbalo. Zavolal som rodičom a spýtal sa, kam treba ísť. "Na P-skej ulici je poliklinika," povedali. "Ak je už zatvorené, po večeroch tam funguje aj obvodná pohotovosť."
Tesne pred 18. hodinou sme vkročili do budovy polikliniky. V recepcii sedela pani s najodmietavejšou tvárou, akú som kedy videl.
  "Mám zranenie," vravím, "asi to potrebuje zašiť. Kam..."
  "Práve zatvárame," znela kyslá odpoveď.
  "Vraj tu je aj pohotovosť..."
  "Tu nie je nijaká pohotovosť."
  "A kde teda?"
  "V budove vedľa."
Išli sme teda do budovy vedľa. Bola otvorená, čakáreň celkom prázdna, nikde nijaká orientačná tabuľa. Zaklopali sme na niekoľko dverí, všade hrobové ticho. Až vo vedľajšej chodbe sme zazreli pootvorené dvere. Zaklopal som. V ústrety mi veľmi váhavo vyšla žena v stredných rokoch, v bielom plášti, asi lekárka. Povedal som, o čo mi ide.
 "Kedy sa vám to stalo?" spýtala sa nevrlo.
 "Asi o dvanástej."
 "A prečo s tým idete až teraz?"
 "Najprv sa mi to nezdalo také vážne."
 "Ja vám to však aj tak nezošijem. Nemám na to vybavenie. Musíte ísť na Kramáre."
Na ranu sa mi ani nepozrela. Pre nebratislavčanov poznamenávam, že Kramáre je štvrť dosť ďaleko od centra mesta. Je tam známa nemocnica a, ako som sa dozvedel neskôr, jediná bratislavská pohotovosť, kde berú všetky druhy akútnych prípadov.
Z mobilu som zavolal taxík, ten okamžite prišiel a zaviezol nás na Kramáre. Pri vchode sme zaplatili 20 Sk - tak to robia všetci pacienti. Úradníčka nám kázala čakať. Nijaké poradové číslo, nijaká registrácia podľa mena, bolo si treba pamätať, kto tam bol už pred nami a kto prišiel až po nás.
Asi o 15 minút vykukla z jedných dverí dievčina v bielom a spýtala sa: "Je tu niekto s úrazom?" Zrejme dúfala, že nikto, lebo takmer okamžite nato chcela dvere zatvoriť. Ja som ju však predišiel a prihlásil som sa.
Povedal som, čo mi je, ona sa zase spýtala, kedy sa mi to stalo a po mojej odpovedi som ešte raz počul podráždenú výčitku:
 "Prečo s tým idete až teraz?"
Zavolali ma do ordinácie a spýtali sa, v ktorej poisťovni mám zdravotné poistenie.
Reku, bývam v Nórsku, nie som poistený na Slovensku, mám iba cestovné poistenie. Ak treba, samozrejme, zaplatím.
Vyvolalo to veľké zmätky, až zdesenie, takéhoto pacienta tu zrejme ešte nemali. Pocítil som, že tu mi sotva bude niekto ochotný napísať potvrdenie pre prípadnú refundáciu výdavkov. Nakoniec dievčine zišlo na um, že azda mám aspoň pas. Mal som, ona si ho požičala a povedala, že "o dve minútky ma zavolajú".
Z dvoch minút bola polhodina, no to nič, zažil som už aj horšie veci. Nasledovali asi najsvetlejšie okamihy celého dobrodružstva. Mladý lekár, ktorý mi ranu zošíval i sestrička, ktorá mu asistovala, sa chovali priateľsky, rozprávali k veci a  konali svoju prácu rýchlo a bezchybne. Potvrdila mi to aj Marianne, ktorá mala možnosť sledovať ich pri práci. Dostal som protitetanovú injekciu, ranu mi zošili a pod obväz mi dali drenážnu gumenú trubičku, ktorú som si mal dať na druhý deň odstrániť obvodnému lekárovi. A ani len peniaze nechceli.
Na druhý deň o 11.15 hod. mi zavolali rodičia, že asi by som s tým mal ísť k ich stálemu doktorovi, máme sa však poponáhľať, lebo ten ordinuje iba do dvanástej. To nebola veľmi povzbudivá správa, bolo však treba konať. Tesne pred dvanástou sme sa k doktorovi predsa len dostali. Bol slušný, prívetivý, povedal však, že on takéto veci nerobí, že ranu mi musí previazať chirurg. Odkázal nás na už spomenutú kliniku na P-skej ulici. Treba sa však vraj ponáhľať, lebo chirurgička T.-ová ordinuje iba do 12.30 hod.
Na poliklinike v recepcii sedela iná dáma ako včera, ani na jej tvári by však človek úsmev len tak ľahko nevyčaril. Nevľúdnejšia bola už vari len chodba, na ktorej sme museli čakať nasledujúcu jeden a pol hodinu: bezútešné šero, asi štyridsať záhadných dverí, pred asi tromi z nich čakali hŕstky smutných pacientov. Raz začas prefrnkla po chodbe osoba v bielom, pre istotu tak rýchlo, aby sa jej nikto nestačil na nič spýtať.
Konečne sme sa dostali na rad. Vyrozumeli sme, že pani doktorka i jej asistentka už niekoľko dní zastupujú aj ktorýchsi kolegov, preto majú dôvody byť unavené. Ako som rozprával, čo je vo veci, sestrička začala písať na stroji. Keď som však povedal, že bývam v cudzine a neplatím na Slovensku nemocenské poistenie, doktorka stroho povedala:
"Nepíšte viac nič. Roztrhajte to."
Gumenú trubičku mi vybrali, ranu mi previazali, peniaze nechceli. Povedali, aby som sa o tri dni prišiel ukázať. Prišiel som, pozreli sa na ranu, doktorka povedala, že mi to trochu hnisá, aby som teda hneď po príchode do Nórska zašiel s tým k lekárovi.

Urobil som to, na Legevakte v Osle ma prijali okamžite a s úsmevom. Rana už nehnisala, mal som iba okolo nej následkom dňa cesty viditeľnú opuchlinu. Povedali mi, aby som zo dva dni držal nohu pokiaľ možno v horizontálnej polohe. O dva dni nato mi vybrali aj stehy. Viem, že aj nórske zdravotníctvo má ďaleko do dokonalosti, predsa však: Tu platia predsa len pevné pravidlá, človek aspoň vie, čo ho  môže očakávať. Čakárne i ordinácie sú tu  svetlejšie a čistejšie. A predovšetkým: zdravotnícky personál je ďaleko ochotnejší a prívetivejší. Nepozerajú sa na pacienta ako na nežiadúcu záťaž, ale ako na človeka, ktorý potrebuje pomoc.
Poslaním týchto riadkov nebolo znevážiť ľudí, pracujúcich v slovenskom zdravotníctve. Ja som  úprimne vďačný za pomoc a ošetrenie, ktorých sa mi v Bratislave dostalo a nijako nepochybujem o odbornej vyspelosti tamojších lekárov a ošetrovateliek. Negatíva, ktoré som tam zažil, sú zrejme dôsledkom dlhodobých návykov, ako aj zlých pracovných a materiálnych podmienok, v ktorých títo ľudia pracujú. Bohužiaľ, väčšina Slovákov, s ktorými som sa rozprával, má so slovenským zdravotníctvom ešte horšie skúsenosti ako ja. Vraveli mi, že som vlastne mal šťastie, keď som narazil aspoň na niekoľko svedomitejších ľudí. Preto musím chtiac-nechtiac zakončiť túto správičku varovaním, ktoré je zároveň aj želaním: Strávte všetky svoje pobyty na Slovensku v dobrom zdraví!

Ivan Čičmanec

V polovici septembra sme sa stretli v atraktívnych priestoroch spoločenskej miestnosti domova dôchodcov na Majorstuen. Usporiadatelia sa postarali o milé občerstvenie. Mohli sme si vybrať medzi výborným lečom, oštiepkami i údenými korbáčikmi, slovenskou klobáskou a na záver boli koláče, makové i iné. Bolo vínko i nealkoholické nápoje.
Len hostia neboli!! V príjemnom prostredí spoločenskej miestnosti, kde sa môže zabávať vyše 50 ľudí, sa nás tam zišlo 10 (desať) krajanov. A to je škoda!

Neskôr sme dostali signály o tom, že napr. si jeden kolektív nesprávne vyložil texty pozvánok a vysvetlil si ich tak, že stretnutie je zrušené. Možno sa ľuďom jednoducho nechcelo. Alebo, žeby všetci členovia, ktorí vyhľadávajú spoločenské vyžitie, prešli do druhého krajanského spolku?

Preto si musíme položiť otázku, či majú členovia nášho spolku záujem sa stretávať a keď, tak akou formou. V ruke máte pozvánky na ďalšie krajanské stretnutie 20. novembra, opäť v priestoroch domova dôchodcov na Majorstuen.
Príďte a potvrďte, že máte záujem o možnosť porozprávať sa s krajanmi, v slovenskom prostredí.
Neďaleko môjho bydliska je maličký obchodík. Nemá najnižšie ceny ani najväčší výber, ale možno tam zbehnúť v papučiach, človek tam stretne susedov, aj si na nástenke prečíta oznamy a novinky z nášho najbližšieho okolia. Celé okolie si obchodík chváli, keď niekto u nás predáva dom, nezabudne napísať výhodu blízkeho obchodíka. Samozrejme je ľahšie i lacnejšie nakúpiť vo veľkom supermarkete autom, ale našťastie je nás dosť, miestnych patriotov, ktorí sa snažia nejaký ten nákup urobiť aj v "našom" obchodíku. Pretože nestačí len sa tešiť, že obchodík máme, ale treba ho aj navštevovať. Ináč obchodník zavrie obchodík a nám zostanú neosobné obrovské nákupné strediská.
Takisto je to i s naším spolkom – je, máme ho a treba sa snažiť jeho ponuky využívať, ináč tá časť ponuky, ktorá nebude využívaná, zanikne.

Samotný spolok nezanikne, pretože záujem krajanov o spojenie s komunitou prostredníctvom Budzogáňa je očividný. Chcú o sebe vedieť, mať prístup k informáciám priamo zo Slovenska, či prostredníctvom zastupiteľského úradu. Rad prispievateľov do Budzogáňa sa rozrastá a verte, že majú čitateľov nielen v malej komunite krajanov v Nórsku, ale prostredníctvom internetu, kde je Budzogáň tiež uverejnený, aj v širšom svete.

Vlado Branko

O Nórsku som sa v domácej tlači, ale aj  miniBudzogáni dočítala, že je to krajina snov, vysoká životná úroveň, krásni blonďaví chlapi, fjordy, kam sa človek pozrie, čistota, bezpečnosť atď., atď. Do Nórska sme s priateľom prišli minulý rok v júni plní nádejí, očakávaní, že sme sa hádam ocitli v dokonalom raji. Samozrejme, že nič nie je dokonalé, pomaly som si začala uvedomovať, že aj Nóri a ich krajina má svoje muchy.
1: Fajčenie.
Všade a za každých okolností, za hocijakého počasia, bez ohľadu na oznamy o zákaze fajčenia, ráno, na obed, večer, o piatej ráno, "za jazdy" i v pokoji, v reštauráciách, na zastávkach, na stanici a tak by sa dalo pokračovať. Nedá sa v Osle na pol minúty byť bez toho, aby Vám do nosa neudrel odniekadiaľ cigaretový dym. Ceny cigariet a tabaku sú úctyhodne vysoké a tak sa tu našinec stretne s minimálne dvoma odlišnými vecami: v kruhu priateľov sa neponúka (je to drahé, tak si kúp sám!) a ak náhodou autobus príde načas alebo treba skočiť do blízkeho obchodu, cigareta sa nezhasína a nezahadzuje. Len sa pekne odklepne horiaci tabak a pološpak sa nechá nabudúce. Smrdí to desne. Som zvedavá, ako miestni prežijú zákon na ochranu nefajčiarov, má začať platiť budúci rok.
2: Poťahovanie nosom.
Poťahujú všetci, mladí, starí, muži, ženy, bez ohľadu na kultúrne pozadie. Na príčinu som zatiaľ neprišla, lebo papierové vreckovky majú slušné ceny, takže doteraz neviem kde je pes zakopaný.
3: Slovíčko "prosím".
V nórčine neexistuje jednoslovný ekvivalent slova prosím. Keď som sa na to sťažovala jednej mojej známej, povedala, že to nie je pravda. Existuje! Tu je: Haaa!!!???
4: Alkohol.
Nóri sa ho boja ako čert svätenej vody. Kým u nás sú cigarety a alkohol posudzované relatívne ekvivalentne, tu platí priam prohibícia. Nič však nechutí viac ako zakázané ovocie. To, že si nekúpite ani plechovku piva s 2 % alkoholu po šiestej večer, v dňoch volieb, 24. decembra a pár ďalších dní, je už len čerešnička na torte.
5: Byrokracia.
Pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Úradov je tu požehnane, posledné roky sa ešte aj zvýšil počet ľudí, ktorí produkujú tony papiera. Ale že by sa proces urýchlil alebo zefektívnil, o tom nikde nepadlo ani pol slova. Zdvojené úrady nie sú nič nezvyčajné.
6: Preexspirované výrobky.
Nikomu to nevadí (teda aspoň predávajúcim nie). Odvtedy, ako sa mi nepríjemnou náhodou podarilo kúpiť dezert ½ roka po záruke, kontrolujem všetko.
7: Strach z nových vecí.
Ak sa Nór 20 rokov umýval Lanom, iné ho ani nenapadne. Nechce skúsiť nič nové. A podľa toho to potom vyzerá v obchodoch: dva druhy mydla, jeden prostriedok na umývanie riadu, tri druhy jogurtov atď. A mne tak hrozne chýba trvanlivé mlieko.
8: Jedlo a stravovanie.
Neviem, či mám len smolu, alebo mať na obed niečo iné ako párok alebo hamburger a ešte za prijateľnú cenu a bez kreviet, je fatamorgána. Je všeobecne známe, že napráskať sa večer pred spaním je nezdravé a ešte sa z toho priberá. Ale ak máte na obed chleba s maslom a salámou, tak Vás hladné brucho po práci doženie k chladničke a donúti Vás vyplieniť ju.
9: Imigračná politika.
Videli ste reklamu na noviny Dagbladet: Imigračná politika: lotéria alebo chladná kalkulácia? Trefnejší ani nemohli byť.
10: Dane.
Tak toto je bez komentára.

Sľubujem, že môj budúci príspevok bude o desiatich pozitívnych postrehoch...

Janka Kľúčovská

Jag gifte mig i augusti förra året. Av praktiska skäl bestämde vi oss för att gifta oss i Sverige. (Alla nödvändiga papper blev klara på två veckor)  Tilsammans med ansökan om vigsel skickade vi in till skattemyndigheten i Sverige enanmälan om namnändring. Jag valde att behålla mitt efternamn Biacovska som mellannamn och ta Olsson som efternamn.  Jag hade reda på att man kan från 1. juli 2002 ha två efternamn även i Slovakien och att man accepterar utländska namn utan  ová på slutet.
I februari i år blev jag av med den sista lediga sida i mitt pass och tänkte att skaffa mig ett nytt med det nya namnet i. Till det behöver jag ett slovakiskt vigselbevis och till att få det, krävs det:
* vigselbeviset från utlandet med "apostila" översatt av en   rättsöversättare(med alla stämplar och snören)
* födelseattest
* attest på att jag är slovakisk medborgare
* två exemplar av en blankett som man ska fylla i PÅ MASKIN!

Man rynkar på pannan och sväljer. Skaffar fram det mesta av det som krävs och lite till, då mitt svenska vigselbevis har väldigt lite fakta. Därför lät jag översätta även registreringen av mitt nya namn.

Så kom jag med alla papper till Slovakien (Matričný úrad Bratislava II). Men nej, allt var fel.... Man sväljer förtreten och skaffar mer papper och mer stämplar.

Försök nr. 2 var igen i Bratislava II i september i år. Jag tänkte imponera på byråkraterna med min stora bunt med dokument med massor av stämplar på. Det första jag fick höra var:
  "Men! Är detta en apostil?!", sedan: "Men - så här KAN DÅ INTE ett vigselbevis se ut. Det finns ju regler som säger vad som måste stå i ett vigselbevis!" och "Nämen! SKATTEKONTORET! Vad har skattekontoret med saken att göra?!"
Men det bekymrade ju inte mig, för det var jag förberedd på!
  "Nä, det här ska nog inte gå", säger kvinnan, blädrar vidare och upptäcker registreringen av namnet: "Nämen! Så kan Ni ju inte heta!"
(Jaha?) "Varför då?"
  "Zuzana Biacovská Olsson!"
  "Man kan ju ha två efternamn", försöker jag.
  "För det första så kan Ni inte ha det nya namnet sist, det måste stå i mitten... Men så kan Ni ju inte ha det ena efternamnet i kvinnlig form mens det andra efternamnet är i manlig form!"
(Jaha?)
  "Så om Ni inte vill få till ett -ová på slutet av det svenska
efternamnet, måste ni stryka bort -ová från det slovakiska efternamnet!"
  "Jag har inget -ová i mitt efternamn", replikerar jag fräckt...
Så blev det tyst. Kvinnan jag pratade med blev fundersam och en annan kvinna i kontoret som tills nu bara lyssnat, reste sig och tittade i mina papper hon med. "Då måste Ni..." gick det tungt ut ur munnen på den första kvinnan som nu skulle gärna vilja se sig någon annanstans, kanske hon skulle till och med gärna vilja hjälpa mig.." ... måste heta Biacovský."
Lång paus.
  "Förstår jag rätt? Så Ni säger att jag antingen kan heta Zuzana Olssonová Biacovská eller Zuzana Olsson Biacovský?!"
Lång tystnad.
  "Det stämmer. Se! Här står det ju!" tog kvinnan fram instruktioner på blanketten jag fyllde i på maskin, läste högt åt mig, tills hon läste färdigt utan att hitta var det stod "ja, det framgår då inte här, men så är det."
Lång tystnad.
  "Men det går ju inte an!"
Då kom den andra kvinnan fram till mig och sa beklagande: "Jag vet att det låter dumt, men det är sådana regler vi har."

Så är jag inte gift. Så heter jag.... vad jag nu heter?
(var? för vem?) Men det gör detsamma, det verkar vara enklare att inte ha ordning i saker!

V jeden nedávny víkend som sprevádzal mladého Slováka, Braňa, ktorý si poranil ruku, nórskymi zdravotníckymi zariadeniami za cieľom ošetrenia. Keďže pomoc som nepotreboval ja, ľahšie som si všímal a mohol sa baviť na drobných detailoch sprevádzajúcich ošetrenie.

V sobotu večer sme dorazili na pohotovosť. Ruka s domliaždenými prstami bola zabalená v servítke, topila sa v zrážajúcej sa krvi.
Po registrácii nás sestrička zobrala na ošetrovňu, kde Braňa uložili na vyšetrovacie lôžko. Prišli dve iné sestričky a začali Braňovi odbaľovať ruku a potom čistiť a dezinfikovať zranenie.
Zmerali Braňovi teplotu, tlak a keďže lekár nechodil, zobrala jedna z nich ihlu a skúšala bodaním do prstov, či má v každom prste cit, teda, či nie je poškodený nerv. Asi po pol hodine prišiel mladý a príjemný lekár. Popozeral si zranenie, sestričke povedal, že ju síce nechce kritizovať, ale keďže za pacienta je zodpovedný on, musí znovu previesť test možného poškodenia nervov. Tiež zobral ihlu, Braňovi prikázal zavrieť oči, a pichaním skúšal cit. Zhodli sa s kolegyňou, že na strednom prste je možno poškodený nerv, takže je to záležitosť pre neurochirurga.
Ruku Braňovi pekne obviazali, dali mu na noc prášky proti bolesti a poslali ho domov. Ráno nech príde do Rikshospitalet na deviatu hodinu.
V krásne nedeľné ráno sme do Rikshospitalet dorazili už o 08.30. Prijali nás na pohotovostnom oddelení. Opäť sa na Braňovu ruku vrhli dve sestričky a oslobodili ju od obväzov. Zranenie mu dezinfikovali, medzitým dokolobežkovala iná sestra a zobrala mu krv.
Čakali sme na lekárku, sestra sa konverzačne snažila upokojiť Braňa, že keď už sa mu to stalo, tak má šťastie, lebo sa tu dostal k najlepším odborníkom - lekárom.
Prišla lekárka, zobrala ihlu, tentoraz s dvojitým hrotom a pichaním do prstov zisťovala nervové spojenie. Potvrdila porušený nerv prostredníka. Povedala nám ďalšie kroky: "Teraz pôjdete na röntgen a o desiatej na operáciu na ortopedickej chirurgii".
Prišiel sanitár a odviedol nás/odviezol Braňa prázdnymi chodbami a výťahom na röntgen. V obrovskom oddelení v čakárni zaspávala staršia pani, inak tam neboli žiadne známky života. Minúty plynuli a keďže sa blížila desiata hodina a dokonca sa tam zjavila osoba v bielom plášti, oslovil som ju, že je tu pacient a len pripomínam, že o 5 minút má byť na operácii na ortopédii. Povedala, že majú veľa práce, ale že hneď ho zoberú. O chvíľu si Braňa naozaj zobrali a bol hotový o 15 minút. Opäť prišiel sanitár, odtlačil a odviedol nás na lôžkové oddelenie. Tam nás privítalo pár sestričiek, gratulovali Braňovi, že sa dostal k najlepším lekárom – odborníkom. Slávnostne ho odviezli do preslnenej izbičky s oknom na zeleň parku, televízorom a koženým kreslom pre návštevníkov.
Uprávali mu posteľ, keď dobehla iná sestrička, že čo robíme tu, keď nás už dávno čakajú na chirurgii. Tak sme so sestričkou Braňa odtlačili tam. Mladý a dôveruvzbudzujúci lekár-primár v operačnom zelenom plášti sa nám predstavil a po pár kontrolných otázkach si Braňa odviezli.
Sadol som si do čakárne na lôžkovom oddelení, kam Braňa mali po zákroku doviezť - vraj pri lokálnom umŕtvení to bude trvať kratšie než hodinu.
Asi po hodine mi sestra oznámila, že Braňo dostal plnú narkózu a teraz sa po operácii prebúdza na chirurgii a potom ho dovezú. Tak som čakal. Keď som sa po ďalšej hodine spýtal na vývoj situácie, navrhla sestrička, aby som sa za ním išiel pozrieť. Kolegyňa ju upozornila, že sa na chirurgiu bez elektronickej vstupnej kartičky nedostanem, takže sestra išla so mnou. Keď sme po absolvovaní pár sto metrov chodieb a jazdy výťahom prišli ku "kartičkovým" dverám, sestra zrozpačitela a povedala, že si zabudla kartičku zobrať so sebou. Odbehla. Mezitým prišla iná sestra z lôžkového, otvorila si dvere a hovorila tam so sestrou. Aj na diaľku som počul, že táto už dávno telefonovala, aby si prišli Braňa zobrať, takže to sa vyriešilo. Braňa sme odtlačili do jeho luxusnej izby.
Sestry sa potešili, že majú tsjekkera naspäť, už som na to ani nereagoval. Išiel som domov. Večer mi zavolali, že ho prepúšťajú, dostali sme prášky a inštrukcie čo ďalej. Braňo bol nemocnicou nadšený, vraj dostal výbornú večeru – a po hodine ešte raz, ale doniesla ju iná sestrička. Dôvodom bolo možno, že niekde bol registrovaný pod priezviskom a niekde pod vlastným menom. Nuž, horšie by bolo, keby nedostal ani jednu večeru.
Za tieto dva dni som sa "zoznámil" aspoň s dvadsiatimi zdravotníkmi. Každý, s kým sme čo len trochu prišli do styku, sa nám predstavil.

O týždeň sme do Ríšskej nemocnice išli na kontrolu. Keď nás zavolali do ordinácie, prekvapilo ma, že prvý krát sa nám mladý lekár a sestrička nepredstavili, usadili nás a pustili sa do práce. Sestra citlivo a efektívne vyslobodila Braňovu ruku z obväzov. Pri práci pinzetou a nejakým roztokom neustále rýchlymi pohľadmi hľadala v tvári pacienta známky bolesti.
Lekár si pozorne prezrel hojacu sa ruku a pustil sa do diktovania lekárskej správy. So sestrou komunikovali krátkymi, vecnými vetami – bol to efektívny a zohraný tím. Že sestrička je Švédka bolo jasné, ale lekára sa mi podľa výslovnosti zaradiť nepodarilo, mýlilo ma jeho skoro nórske meno, takže som sa musel spýtať. Bol to Nemec.

Vlado Branko

Poniektorých z nás nočných Slovákov priam - v tom najpríjemnejšom slova zmysle - šokovala noc z 31. augusta na 1. septembra. Ani sme nechceli veriť vlastným ušiam, keď hneď po polnočných správach nórsky hlásateľ povedal približne toto: "Začína sa 1. september a tento deň je národným sviatkom Slovenska, ktoré oslavuje Deň ústavy. Pred 11 rokmi sa Slováci rozhodli vystúpiť zo spoločného štátu s Čechmi. Na počesť tohto dňa budeme v nasledujúcich hodinách hrať hudbu slovenských skladateľov a hudbu v podaní slovenských interpretov."
A tak aj bolo. Pisateľ týchto riadkov bol nútený zaliezť do postele o 03.30 hod. - a vtedy hrali 10. symfóniu nášho Alexandra Moyzesa. Predtým sme si mohli vypočuť skladby slovenských skladateľov Jána Levoslava Bellu, Alexandra Albrechta, Eugena Suchoňa, ako aj skladby medzinárodného repertoáru v podaní slovenských orchestrov a sólistov, o.i. slávnych spevákov Petra Dvorského a Lucie Poppovej. Za 34 rokov, čo žijem v Nórsku, som si nemal možnosť vypočuť takú rozsiahlu a dobroprajnú prezentáciu slovenskej hudobnej kultúry, ako tomu bolo v tomto niekoľkohodinovom nočnom programe.
Urobilo to na mňa taký dojem, že som sa ešte v ten deň hudobnej redakcii Nórskeho rozhlasu za túto pozornosť písomne poďakoval, a to v mene Nórsko-slovenského spolku i v mene svojom.
História sa týmto však nekončí. Spojil som sa so svojou dobrou známou, pracovníčkou hudobného oddelenia NRK, a tá mi prezradila, že od budúceho roku má Nórsky rozhlas v pláne oveľa systematickejšie sprístupňovať hudbu jednotlivých európskych národov, pričom Slovensko je jednou z krajín, na ktorú sa chystajú pozrieť detailnejšie. Mal som už tú česť, že som r. 2002 v dvoch polhodinových programoch spoluúčinkoval pri prezentácii slovenskej hudby. Všetko nasvedčuje tomu, že táto spolupráca bude mať svoje pokračovanie. Už som spomínanej hudobnej redaktorke prisľúbil sprostredkovanie zaujímavých kontaktov na Slovensku, ako aj zaobstaranie nových nahrávok slovenskej hudby. Viaceré slovenské CD-platne zo svojej súkromnej zbierky som Nórskemu rozhlasu zapožičal už dávnejšie a viem, že  niektoré z nich už  aj vysielali. Podľa redaktorky boli pre ňu i pre jej kolegov v redakcii diela viacerých slovenských skladateľov veľmi príjemným prekvapením. Konkrétne  spomenula Jána Levoslava Bellu, Alexandra Albrechta, Jána Cikkera a Vladimíra Godára.
Ivan Čičmanec

Nórsko bola pre mňa už od mala vysnívaná krajina, sedela som pred TV a bezdôvodne fandila všetkým nórskym športovcom, snažiac sa naučiť ich pre mňa ťažko znejúce mená. Žiaden dokument, ktorý sa týkal severskej tematiky som si nenechala ujsť.
Od roku 1994 do roku 1999 som postupne žila v USA, Londýne a Turíne a vrátila som sa s vedomím, že už sa usadím doma, nikam nepôjdem. Zamestnala som sa na hrade Červený Kameň, okr. Pezinok ako lektorka a tento druh práce ma veľmi bavil, vzhľadom na to, že mám rada históriu, zemepis a cudzie jazyky. Pamätám si ten deň, keď mi priniesol kolega, ktorý vedel, že "žeriem" všetko, čo sa týka Nórska, jednu brožúru, kde písali, že do Nórska sa dá dostať ako au-pair. Vôbec som neváhala, vybavila si všetky papiere a plná odhodlania nasadla do lietadla smer Oslo.
Čakala ma tam moja "nová rodina", ktorá bola holandská a nešetrili kritikou na všetko, čo bolo nórske. Vlastne som ani nechápala, prečo tam žijú, keďže im tam všetko vadilo. Bývala som v Lieri, kde nebolo žiadne kultúrne ani spoločenské vyžitie. Takže som čakala na školu ako na spasenie. Stretla som tam veľa zaujímavých ľudí a dúfam, že aj priateľov na celý život. Strašne som sa tešila na nórčinu, aj keď po prvom počutí som mala pocit, že taký jazyk sa v živote nenaučím. Postupne som nachádzala čoraz väčšiu spätosť s nemčinou a angličtinou, a nórčina sa stávala pre mňa dostupnejšou. Prvé mesiace v škole som si opakovala aj ruštinu, veľa spolužiakov bolo z bývalého Sovietskeho zväzu a neovládali angličtinu, ktorá bola pre nás, začiatočníkov východzím jazykom. Konečne som začala aj spoločensky žiť a keďže som spoznala aj Nórov, zistila som, že nie sú takí ľadoví a odmeraní ako pôsobia na prvý dojem.
Mojou prioritou bolo naučiť sa jazyk, takže to, že som mala školu 3 a pol hodiny každý deň bolo pre mňa úžasné. V tomto mi pomohlo aj to, že moja rodina bola holandská, takže nehovorili čistou nórčinou a ja som rodičom lepšie rozumela ako deťom, ktoré žili od malička v Nórsku. Cez víkendy som bola najčastejšie v Oslo, lebo sa mi páčilo mesto a spoločenský život. Zoznámila som sa s jedným českým párom, ktorý ma často pozýval na víkend, pripravil české jedlá, alebo sme si opekali. Takže som mala v nich aspoň kúsok takmer domova.
Mňa ale najviac zaujímala nórska kultúra, príroda, vývoj jazyka a história, o týchto veciach som sa učila v škole, kde som mala šťastie na fantastickú učiteľku – Sidsel. Svojimi učebnými metódami nás dokázala tak zaujať a motivovať, že ma ani jeden deň nenapadlo "uliať sa" zo školy. Nemohla som si dovoliť neprísť do školy, lebo by mi uniklo veľa informácii, vlastne som sa na školu každý deň tešila.

Stretla som v triede ľudí s rôznymi osudmi. Imigrantov, ktorí dúfali v lepší život, ľudí, ktorí tak ako ja, z rôznych osobných dôvodov sa prišli naučiť jazyk, alebo ľudí, ktorí sa priženili a privydali a potrebovali rozumieť okoliu. Všetci sme tam boli na jednej lodi, tak sme sa často stretávali a zabávali, každý priniesol niečo typické pre svoju krajinu a jedli sme, spievali a tancovali.
Zvlášť mi v pamäti zostane cesta loďou do Dánska, celú noc bola strašná búrka, nemohla som od strachu spať a na druhý deň sa všade po lodi prechádzali zelené tváre a nikto nič nejedol.
Osem rokov od posledného stretnutia v Londýne som sa rozhodla navštíviť moju fínsku priateľku u nej doma, v Tampere. Keďže som chcela cestovať lacnejšie, podarilo sa mi kúpiť letenku s prestupom v Kodani a naspäť v Štokholme, takže pri mojej návšteve Fínska som zároveň navštívila aj Dánsko a Švédsko, aj keď len letiská.
Pri porovnávaní severských národností sa mi najslušnejší javia Fíni, potom Nóri a Dáni. Vo Fínsku sa mi nestalo, že ak som niekomu povedala, že nemám záujem konverzovať, že by ma otravoval ďalej. V Nórsku sa mi to stávalo pravidelne.
Sen, ktorý sa týka prírody, sa mi v Nórsku jednoznačne splnil. Zvykla som si chodiť na viachodinové prechádzky, a to za akéhokoľvek počasia. To sa mi na tomto severskom národe páči, že žiadne počasie ich nedokáže prekvapiť, neexistuje zlé počasie, človek môže byť len zle oblečený.
Mňa skôr prekvapili veľmi teplé, až horúce letá. Človek by si pomyslel, že na severe by mala byť len zima, ale nie je to tak. V máji som prišla domov, na Slovensko, a bola som najviac zo všetkých opálená, takže sa ma každý pýtal, či idem od Stredozemného mora.
Ďalším prekvapením pre mňa bola záľuba Nórov v jednoduché chaty bez elektriky a vody, uprostred ničoho, ktoré radi navštevujú. Moja myseľ nedokázala takýto spôsob ubytovania pochopiť.
Čo sa týka medziľudských vzťahov, tak po spoločenských a srdečných Talianoch bol rozdiel v mentalite očividný, ale mne tá ich rezervovanosť bola príjemná, nestalo sa mi, že by sa mi niekto prihováral, keď som napr. čakala v rade v obchode a pod., čo som vítala, aj keď možno z hľadiska zdokonaľovania sa v jazyku a konverzácii by mi to určite prospelo.
Minulé leto ma prišla navštíviť spolužiačka z Nemecka, ktorá so mnou zdieľala nástrahy nórčiny a toto leto môj priateľ Nór. Obaja boli prekvapení z ich mylných predstáv o Slovensku.
Dva roky na spoznanie jednej krajiny nestačia, preto stále využívam dostupné materiály o Nórsku, turistického sprievodcu a informácie z dennej tlače.
Nóri, tak ako aj iné národy, majú svoje chyby, ale v globáli sú to príjemní, srdeční a inteligentní ľudia. Veľmi rada sa do ich krajiny, ak budem mať tú možnosť, budem vracať.

Dana Mičková

Známy slovenský básnik, publicista a novinár Ján Smrek (1898-1982) uverejnil začiatkom roku 1939 v časopise Elán článok "Hviezda od severu", v ktorom sa vyznal, ako inšpirujúco na neho zapôsobili kontakty s nórskou kultúrou. Vychádzal predovšetkým z osobnosti spisovateľa Bjørnstjerne Bjørnsona a jeho obrany slovenského národa v r. 1907, no veľmi pozitívne sa vyslovil aj o nórskom národe ako celku.
Uverejňujeme tu tento Smrekov článok, ináč zaradený do dvojzväzkového výberu autorovej publicistiky (Sme živý národ I.+II., vyd. Literárne informačné centrum, Bratislava 1999), keďže si myslíme, že tu ide o zaujímavý historický doklad o nórskych stopách a ohlasoch v slovenskej kultúre a spoločnosti. Ján Smrek začína svoje zamyslenie konštatovaním, že pár mesiacov predtým sa pre "známe udalosti" nepodarilo položiť základný kameň Bjørnsonovho pomníka v Bratislave. Zrejme sa tu naráža na vzrastajúce politické napätie vo vtedajšom Česko-Slovensku, ako aj na medzinárodnej scéne. Dnes vieme, že v Bratislave na Bjørnsonovej ulici je už dávno Bjørnsonova pamätná tabuľa, jeho reliéfový portrét, ako aj citát z jedného jeho polemického článku. Na presné znenie citátu sa nepamätám, no hovorí sa tam o.i. o tom, že "proti slovanstvu sa nedá násilím bojovať". Spomínam si, že tesne po sovietskej okupácii Československa v r. 1968 tam ktosi kriedou pripísal: "Ale ani Slovan proti Slovanovi!"
Ak si dobre spomínam, pamätnú tabuľu s Bjørnsonovým portrétom odhalili v r. 1946. Keď pred takými 15-20 rokmi nórska televízia vysielala staré nórske filmové žurnály, mal som šťastie vidieť reportáž z odhalenia tabule s veľmi žičlivým nórskym komentárom. Dnes by si veru nórske masmédiá podobnú udalosť na Slovensku sotva povšimli.

Dovolím si tu pripojiť ešte jednu osobne ladenú spomienku. Moja dnes už nebohá teta bola členkou speváckeho zboru, ktorý pri odhalení tabule spieval o.i. nórsku hymnu "Ja, vi elsker". Vždy s veľkou hrdosťou spomínala na túto udalosť a keď som r. 1969 prišiel do Nórska, požiadala ma, aby som jej zohnal text tejto hymny. Bol som prekvapený, keď mi mnohí Nóri, s ktorými som vtedy pracoval v istej fabrike v Oslo, povedali, že oni ten text nepoznajú... Nakoniec mi ho zohnal jeden Fín (!). Spomínaná teta mi zase potom poslala slovenský preklad nórskej hymny, ktorý pri slávnosti r. 1946 taktiež spievali. Až o veľa rokov neskôr som sa dozvedel, že autorom prekladu bol známy slovenský literárny vedec, básnik a germanista Rudo Brtáň (1907-1998). Keď som sa s ním osobne stretol r. 1998 v Budmericiach, rozprával mi s neskrývanou úctou a nadšením o Nórsku, ktoré navštívil niekedy okolo r. 1930.

I.Č.

Leikarringen fra Eidsberg gjorde stor lykke i Slovakia. I sine norske bunader og med en dansekultur helt annerledes enn hva mellom-europeerne er vant til, vakte danserne stor oppmerksomhet.
Leikarringen i Eidsberg, sammen med et reisefølge på i alt 44 personer fra Indre Østfold, deltok på en danse- og musikkfestival i Krakovany.
Bygden ligger cirka 8 mil nordøst for den slovakiske hovedstaden Bratislava. Turen var en gjenvisitt fra besøket i fjor da 40 slovakiske dansere, musikere og sangere var med på 17. mai feiringen i Trøgstad og Mysen.
BU ringen Eidsberg gjorde stor lykke med sin oppvisning i den slovakiske bygden. I sine bunader og naturligvis med en helt annen dansekultur innen folkedans, vakte danserne stor oppmerksomhet. Leikarringen var i aksjon både lørdag og søndag i forrige uke.
Det ble lagt opp til en del andre utflukter under besøket i Krakovany, med besøk i Bratislava, gårdsbesøk og besøk i en kirke.
Turen gikk også innom Krakow i Polen, Budapest, Wien og Praha – med guidede bussturer og besøk på kjente plasser rundt om i disse byene. Det ble mange spennende og fine opplevelser på turen, som avsluttet programmet med en konsert i Praha.

Et utdrag fra beretningen av Ellen og Jørgen Glende:

Fra Krakow satte vi kursen mot Slovakia og Krakovany. Dit kom vi ca. kl. 22. om kvelden og ble mottatt på en aldeles overveldende måte med musikk, middag, og gaveoverrekelser. Ordføreren var også til stede og ønsket oss velkommen. Michal Sedlák fulgte oss til hotellet med sang og musikk hele veien.
Dagen etter bar det av gårde til Bratislava. Eva Sedláková, som var med som tolk hit til Trøgstad i fjor var også med nå. Vi ble tatt med på en byvandring rundt om i den gamle bydelen, og det slo en, når man hadde vært der for 7 år siden at mye var pusset opp og satt i stand slik at det skulle se pent ut. På vei hjem fikk vi lunsj på et aldeles nydelig spisested ute på landet. Vel tilbake i Piešťany besøkte vi et spa-hotell før vi gjorde i stand til festivalen om kvelden. Danserne pyntet seg i bunader og vi andre satte også det peneste reiseantrekket vi hadde med oss. Så fikk vi oppleve en kveld av de helt store. Det ene innslaget etter det andre med sang, musikk og dans overveldet alle i reisefølget. En uforglemmelig kveld. Vår leikarringen gjorde også lykke.

Søndag morgen opprant igjen til vakkert og varmt vær. Våre verter hadde ordnet med et gårdsbesøk til Michal Sedlák for de som ønsket det, og et kirkebesøk for de som ønsket det. Undertegnede var i privat besøk hos familien Hammel og hans nabo Bielik, og vi hadde det meget hyggelig. Denne dagen startet festivalen med et opptog gjennom gatene i Krakovany. Hele vårt reiseselskap var med, som ellers besto av de forskjellige aktørene i festivalen. Et fint skue med alle de folkedraktene som var i bruk. Igjen en stor festivaldag. Etter avslutning med broderring og alle gode ønsker startet vi på vei til Budapest.

Hudba i dobré vínko roztopia aj Nórov - 04/2003

"Myslím, že Nóri sú dosť introvertní, žijú väčšinou na samotách, do práce chodia niekedy aj stovky kilometrov a možno táto robota i prohibícia ich zväzuje, ale cez víkend sa veru vedia patrične uvoľniť. Od pondelka do piatku sú síce celkom pohltení prácou, ale už v piatok vyťahujú všetko, čo sa dá, zapratávajú ulice zlacneným tovarom a okolo tretej sa začína demonštrácia, kde sa prezentujú všetky spoločenské združenia. Nasleduje jedno heslo za druhým, napríklad Sme proti lovu veľrýb!, Sme za Američanov!, Sme za Busha!, ale aj Sme proti privatizácii!, iné sa týkajú žien či slobody zvierat a za každým kráča asi desaťčlenná hŕstka, nechýbajú ani moslimi. A len čo sa skončí sprievod, začínajú sa bakchanálie," vykresľuje trondheimský víkend Kazo Kanala. "V uliciach je veľmi živo skutočne až do rána," pridáva Zuzana Homolová a Ján Lörincz si neodpustí poznámku: "Zato v sobotu je celé mesto ako vymreté, všade sa povaľujú odpadky a prázdne fľaše. V piatok hýria, v sobotu spia, v nedeľu sa kajajú a chystajú do roboty... Ale vážne: Nóri nie sú uzavretí v tom zmysle, že by boli chladní, ale dlhšie im trvá, kým sa otvoria. Akoby ich okolitý svet veľmi nezaujímal, treba ich poriadne potriasť, aby sa zobudili a je to tvrdý oriešok, ako ich načať. No keď už raz nadviažu kontakt, potom sú otvorení, normálni. Posledný večer, keď hral Andrej Šeban, ľudia úplne zmäkli, priam šaleli. Ale chvíľu trvalo, kým sme to dosiahli."

Čo ešte zaujalo Kaza Kanalu? "Po dlhej, namáhavej ceste a prebdenej noci sme boli veľmi príjemne prekvapení, že na rannom švédskom stole boli slanečky. Vrhli sme sa na ne, a v tú chvíľu sme si uvedomili, že v Nórsku je všetko sladké. To neboli slanečky, ale sladulienky. Všetko – chlieb, syr, kečup, olej – všetko bolo sladké! Dokonca aj halušky, ktoré pripravili naši kuchári, boli sladké, lebo aj múka je sladká. Ono to predávkovanie cukrom bolo vidieť aj na miestnych krásaviciach: dievčatká s maličkými nosíkmi a pehavými líčkami majú veľmi široké boky. Myslel som si, že idem kamsi do Eskimácka, za ťažké peniaze som nakúpil to najteplejšie oblečenie, dokonca aj spodky, ktoré som nikdy v živote nenosil. A tam bolo celkom príjemne. Nebola tam horúčava, no tieto dievčatká už nosili kratučké nohavice, kratučké tričká a medzi nimi vykúkali "mišelinky", takže všetky babulienky boli také bambuľaté."
Ako charakterizuje Nórov Zuzana Homolová? "Nórsko je bohatá krajina, ale u lepšie situovaných ľudí to nebije tak do očí ako u nás, kde chodia ovešaní zlatom a vozia sa na drahých autiakoch. Trondheim je starobylé mesto, jeho centrum je vlastne dedinka s jednoposchodovými drevenými domami a palácmi, ktoré si nesmierne cenia a opatrujú. Mesto má veľmi pokojný a ľudský rozmer, je čisté, vydláždené, sú v ňom parky, zeleň, kamenné kostolíky a najsevernejšie postavená nádherná kamenná katedrála, už spomínaný Nidarosdóm. Paláce nebývajú ohradené vysokými múrmi, akými si u nás obklopujú príbytky bohatí ľudia. Všetko je otvorené a ten blahobyt vidno skôr v niečom inom. Kamkoľvek vojdete, či už do obchodu, do krčmy, nestúpite na talianske kachličky ako v našich exkluzívnych priestoroch, ale drevenú podlahu, obklopí vás krásny nábytok, nádherné jednoduché zariadenie. Každú chvíľu tam niekto pobehuje s metlou, upratuje. V tom cítiť tú kultúru a blahobyt, aj v perfektne vybavených, priam sterilne čistých sociálnych zariadeniach – a o to ide."

Zaznamenala Tereza Ljubimovová
Výber uverejnený s dovolením redakcie Mosty

Do zoznamu prekladov slovenskej literatúry do nórčiny pribudol na jar tohto roku výber z tvorby popredného súčasného slovenského básnika Milana Rúfusa (nar. 1928), ktorý vyšiel pod názvom Logna lyner, døyvd, čo je nórske znenie Rúfusovho verša "Blýska sa ticho, tlmene". Básne do novonórčiny (nynorsk) preložil nórsky novinár, publicista, prekladateľ a kultúrny organizátor Egil Lejon, striedavo žijúci v Nórsku a na Slovensku. Knižku, ktorú vydalo vydavateľstvo Forlaget propria manu, ilustroval slovenský výtvarník Juraj Peressényi. Záujemci si ju môžu kúpiť v nórskych kníhkupectvách. Uvádzame tu Rúfusovu báseň "Pán Bjørnson" v slovenskom origináli i v nórskom preklade Egila Lejona.

Milan Rúfus Pán Björnson Kto o nás rozpovie, ak my sme nemí? Všetko je, kde má byť: voda je v okove, studňa je v zemi – všetko je pri sebe. Len my sme mimo. V tíšine posunkov, v jazyku mímov. Kto si nás prečíta a za nás povie, pán Björnson...? Veď i tá večnosť je v slove. Kto jej raz dosvedčí pred božím kreslom stádočko bez reči? Slovensko bez slov. Pán Björnson. (1992)

Milan Rúfus Herr Bjørnson Kven skal tala om oss, om me er stumme; Alt er kvar det skal ver': vatnet i vassbøtta, kjelda i jorda – alt hev sin stad. Berre ikkje me. I tagnad av fakter, i språk av mimikk. Kven skal lesa vår lagnad og i vår stad kviskre herr Bjørnson…? Når det kjem til stykket er all æva i ordet. Kven skal so vitna framføre høgsete til Gud, veslehjorda utan røyst? Slovakia utan ord. Herr Bjørnson. Preložil Egil Lejon

Aj keď máme ešte iba jún, už dnes sa dá povedať, že rok 2003 bol v doterajšej histórii Nórsko-slovenského spolku najbúrlivejší. Za nami sú dve valné zhromaždenia s dosiaľ nevídanou intenzitou diskusie. V priebehu dvoch mesiacov sa dvakrát zmenilo vedenie spolku. Čo sa to tu vlastne odohralo?
Holé fakty hovoria, že došlo k názorovému stretu dvoch skupín, ktoré majú diametrálne odlišné predstavy o fungovaní a smerovaní našej organizácie. Nezanedbateľná časť našej krajanskej komunity však neskrýva znechutenie z priebehu obidvoch valných zhromaždení. Tón, akým sa diskutovalo, sa im zdal zbytočne príkry, zdanlivo podružné problémy boli podľa nich nevhodne zveličované. Osobne chápem takúto reakciu, najmä u krajanov, ktorí s nami neprežili desať uplynulých, ďaleko pokojnejších rokov. Na druhej strane by som však rád pripomenul, že iba mŕtva alebo diktátorsky ovládaná komunita vyzerá navonok harmonická a bezkonfliktná. Už roky sa nášmu spolku skôr vyčítala apatickosť členstva a nevôľa k verejnej diskusii. Napriek niektorým nežiadúcim excesom, ktoré posledné dve valné zhromaždenia priniesli, možno konštatovať aj to, že ľudia sa tu otvorenie angažovali za spoločné veci a že sa nebáli vyjadriť svoje názory priamo a bez pretvárky. A z tejto angažovanosti by vari v budúcnosti mohlo vzísť aj čosi pozitívne.
Nové vedenie spolku dúfa, že konfrontácia, ku ktorej v uplynulých mesiacoch došlo, nám z dlhodobého hľadiska pomôže jasnejšie si definovať našu pozíciu a naše priority. Súčasne si však uvedomujeme, že podobné rozpory kolektív vždy niečo stoja. Ak posledné udalosti natrvalo od nás odpudili čo len jedného člena alebo sympatizanta, je to pre nás vážna strata. Ubezpečujeme našich členov, že nikto z nás sa dnes necíti byť "víťazom", a radi by sme boli, keby sa nikto necítil byť ani "porazeným".
Uznávame, že v predošlej činnosti spolku boli nedostatky, no súčasne sme presvedčení, že neboli takého rázu, že by ich bolo treba riešiť kompletnou výmenou vedenia a radikálnym presmerovaním našej činnosti. Jednou z najcennejších ľudských vlastností je schopnosť poznať vlastné ohraničenia a neklásť si nerealistické ciele. Treba pamätať, že Nórsko-slovenský spolok reprezentuje najmenšiu registrovanú slovenskú komunitu v Európe, preto sa jeho aktivity nemôžu porovnávať napríklad s aktivitami slovenských menšinových inštitúcií v Srbsku alebo v Rumunsku. Náš spolok nie je ani profesionálnou agentúrou. Je idealistickou organizáciou, v ktorej financie sú i ostanú jednou z najmenej dôležitých súčastí činnosti. Dôraz sa kladie na dobrovoľnú drobnú prácu, ktorá nám síce neprináša svetovú slávu, ktorá má však svoj nezastupiteľný význam pre našich členov, ako aj pre nórsko-slovenské medziľudské kontakty. V tomto sa nijako zvlášť nelíšime od väčšiny ostatných slovenských spolkov v Európe, ani od inonárodných krajanských spolkov v Nórsku.
Samozrejme, že sa nebudeme vyhýbať ani spoluúčasti na organizovaní väčších podujatí, ak nás o to niekto priamo a slušne požiada. Nakoniec, v minulosti sme to viackrát urobili. Svoje poslanie však vidíme predovšetkým v tom, aby sme v dnešnom tvrdom svete, v ktorom sa takmer všetko krúti okolo peňazí, boli jednou z oáz čistej, bezprostrednej ľudskosti. Aj naďalej mienime poriadať neformálne krajanské stretnutia a zábavy, keďže máme skúsenosť, že značná časť nášho členstva má z nich potešenie. Okrem možnosti porozprávať sa po slovensky bývajú takéto stretnutia aj fórom pre výmenu informácií o veciach, o ktorých sa človek z nórskych masmédií nedozvie. Inou dôležitou súčasťou našej činnosti je informovať nórskych záujemcov o Slovensku a slovenských o Nórsku. Najmä odkedy má náš spolok internetovú stránku, sme viackrát takto ľuďom najrozličnejšieho zamerania poskytli cenné informácie a kontakty. Nepovažujeme za potrebné sa každým takýmto krôčikom verejne chváliť, dnes je však azda čas pripomenúť, že aj v tomto je zmysel našej existencie.
V poslednom čase bolo niekoľkokrát spomenuté, že by sme nemali byť iba spolkom etnických Slovákov. Priznám sa, že nerozumiem tejto kritike, keďže prílevu neslovákov do nášho spolku sme sa nikdy nebránili. Aj dnes sú popri Slovákoch našimi členmi aj Nóri, Česi a Chorváti, v minulosti sme medzi nami mali aj príslušníkov niektorých iných národností. Viem však, že v Nórsku sú aj krajanské organizácie založené na čiste etnickom základe, kam nevpúšťajú iných ako vlastných krajanov. To je samozrejme ich vnútorná záležitosť, nie je to však náš spôsob. Nórsko-slovenský spolok vždy bol i chce ostať otvorený pre záujemcov všetkých národností. Sme tí poslední, ktorých by bolo možné obviňovať z pestovania nejakej národnej výlučnosti.
Boli tiež pokusy interpretovať posledné rozpory v spolku ako konflikt medzi "starými" a "mladými" členmi. Osobne nesúhlasím s týmto názorom. Vo výbore pred 27. marcom t.r. boli dvaja mladí ľudia, v novom výbore máme takisto zástupkyňu mladej generácie. Skôr si myslím, že sa tu nedostatočne vzal do úvahy pomerne rýchly prílev nových prisťahovalcov zo Slovenska. Berieme však hlasy mladých ľudí vážne a ponúkame im možnosť aktívne ovplyvňovať chod spolkového života. Pre začiatok navrhujeme, aby sa mladí, povedzme ľudia do tridsať rokov, pravidelne stretávali, pričom je iba na nich, aká bude forma a obsah ich posedení. Samozrejme, že sa im ponúka aj možnosť vyjadriť svoje stanoviská v spolkovom časopise. Ak to uznajú za vhodné, môžu si v rámci spolku vytvoriť vlastnú záujmovú platformu a vydávať aj svoj vlastný časopis. Táto možnosť tu vlastne bola vždy, dosiaľ však nikto neprejavil záujem o jej využitie.
Myslíme si, že najdôležitejším ponaučením z nedávnych traumatických udalostí je, že naša komunita potrebuje maximálnu otvorenosť a komunikatívnosť. Nové vedenie spolku má v úmysle pohotovejšie a obšírnejšie informovať ostatných členov o svojich postojoch a aktivitách. Chce tiež zjednodušiť a spriehľadniť niektoré formality, najmä spôsob prijímania nových členov a platenia členského. Tzv. radoví členovia by zase mali včas a otvorene vyjadrovať svoje návrhy a kritické stanoviská, aby na valných zhromaždeniach viac nedochádzalo k šokom a nepríjemnostiam. Vedenie spolku podáva všetkým krajanom a sympatizantom v Nórsku ruku k spolupráci a k upevneniu našej komunity. Dúfame, že napriek rozličným názorom na niektoré otázky túto ruku všetci prijmete.

Ivan Čičmanec

Martinka Kráľová (21) – slovenská študentka japončiny a amerikanistiky v Prahe

Katarína Hrubá

Mnohí s prekvapením a neľúbosťou vzali na vedomie správu o veľkých zmenách vo vedení a novom smerovaní spolku. S časťou myšlienok zo strany nového vedenia sa stotožňujem, hoci sa nestotožňujem so spôsobom ich realizácie.
Z dvojstránkového textu správy o zmenách začnime vetou „Veľmi živá diskusia na valnom zhromaždení potvrdila potrebu náš spolok oživiť a čiastočne aj zreformovať".
Rovnako by som aj ja mohol napísať o vojne v Iráku, že „...americkí vojaci vstúpili do Bagdadu". Myslím, že naši čitatelia si zaslúžia viac. Raz máme Valné zhromaždenie, ktoré väčšina, aj p. Zima a bývalá predsedníčka spolku p. Koleničová označia za cirkus, a našich čitateľov odbijeme jednou vetou?

Cirkus namiesto Valného zhromaždenia? - 02/2003

Bohužiaľ, takto dopadlo posledné stretnutie slovenského spolku, ktorého hlavnou časťou malo byť Valné zhromaždenie s nasledovnými voľbami výboru Nórsko-slovenského spolku. Vždy sa nám podarilo zhostiť sa Valného zhromaždenia a volieb efektívne, a ku všeobecnej spokojnosti členov a hostí spolku – príjemnou spoločenskou zábavou sme v družnosti uzavreli túto formálnu udalosť.

Nie však naposledy. V chaose a rivalite volebného boja o predsedníctvo spolku došlo k formálnym chybám, kde vo volebnom zmätku dokonca volili ľudia, ktorí na to ako nečlenovia nemali právo, a dokonca boli zvolení do nového výboru.
Tohoto debaklu som sa nemohol sám zúčastniť, takže informácie mám z druhej ruky, ale od viacerých účastníkov. Na Valnom zhromaždení a voľbách sa zúčastnilo 12 členov spolku, teda menej než 19%.
Diskusia bola iniciovaná p. Zimom, ktorý predvolebný boj začal masívnou kritikou doterajšej činnosti spolku napadnutím obsahu Výročnej správy – môžete si ju prečítať na nasledujúcich stránkach miniBudzogáňa. Táto časť „živej diskusie" bola ukončená tým, že sa p. Zima prihlásil za kandidáta na funkciu predsedu spolku. V „živej diskusii" sa mu dostalo výraznej podpory zo strany hostí-divákov i prítomných zamestnancov ZÚ - oproti slabej obrane starého vedenia bol postavený dobre pripravený a zohraný tím, ak mám použiť hokejovú terminológiu.
Po dohovore na protest odstúpilo celé pôvodné vedenie spolku. V nasledovných voľbách bol za predsedu spolku zvolený Ján Zima a členmi výboru sa stali Denisa Reinertsen a Karol Závodný.

Spôsob výmeny vedenia a nového nasmerovania spolku mnohých členov pobúril – bolo zozbieraných 21 podpisov právoplatných členov spolku, ktoré sú potrebné na zvolanie mimoriadneho Valného zhromaždenia a nových volieb.

Pri tejto príležitosti by som sa každému, kto nás podporil, rád poďakoval. Boli to zaujímavé stretnutia, ukázali, kde máme podporu. Najradšej by som týchto 21 mien zverejnil, aby aj ostatní videli, že za nami stoja etablovaní, profilovaní ľudia našej komunity, dlhoroční členovia. Ale v záujme nerozbíjania komunity od toho ustúpim, ešte raz Vám ďakujem. Zoznam bude členom spolku prístupný na Valnom zhromaždení.
Podpisovú akciu sme obmedzili na Oslo a blízke okolie, aby sme si pre podpisy mohli osobne prísť a tým záležitosť urýchliť. Takže cezpoľní túto možnosť nedostali.

Čo sa tu vlastne deje? Kto má záujem na týchto výrazných zmenách a môže na nich profitovať? Akú úlohu tu hrá Veľvyslanectvo Slovenskej republiky?

Zahrajme sa na malých detektívov: Nórska firma, s prostriedkami na sponzorské účely, ich oveľa ľahšie môže (účtovnícky a daňovo) použiť na činnosť etablovaného nórskeho spolku  / neziskovej organizácie, než ich dať zahraničnému právnemu subjektu – zastupiteľskému úradu.
Aj ja, v úlohe pokladníka spolku, i p. Koleničová, ako predsedníčka, sme neraz boli oslovení p. veľvyslancom, že má viaceré nórske firmy, ktoré sú ochotné na spolkovú činnosť prispieť finančnými prostriedkami. Koncom minulého roku si od nás vyžiadal nórsky preklad stanov NSF, 18. decembra 2002 dostal adresy členov spolku (k tomuto bodu sa ešte vrátime) a v januári 2003 si ku stanovám vyžiadal nórsky text s charakteristikou a faktami o NSF.
A nastalo ticho. Na akciu „Slovenský marec v Trondheime" usporiadanú bratským a identicky sa nazývajúcim spolkom v Trondheime, prispelo veľvyslanectvo čiastkou 15.000 Nkr. Ako rýchlo sa veci dajú vybaviť, keď sa spolupracuje.

A že nové vedenie NSF o takú spoluprácu a symbiózu s veľvyslanectvom záujem má, je z prípisu predsedu spolku p. Zimu zjavné.

Súhlasím s pánom Zimom: Spolok nebude pod jeho vedením živoriť, ale plnohodnotne žiť, proces získavania prostriedkov sa stane veľmi dôležitou súčasťou jeho aktivít, v rámci kontaktu so sponzorskými subjektami sa členmi stanú mnohí „predstavitelia nórskeho hospodárskeho a kultúrneho života", ktorí nám budú poskytovať sponzorské dary.
Nórsko-slovenský spolok sa bude podieľať na realizácii aktivít významných pre Slovensko, na chrbtoch radových členov budú vyvolení robiť kariéry... Ale aj radoví členovia spolku si polepšia – budú pozývaní na guláš, alebo párok s pivom a bude im daná možnosť vďačne vedeniu a dôležitým hosťom-sponzorom zatlieskať. Vždy tam budú tendencie vytvárania A- a B-skupiny.

Neviem, či chcem z NSF mať takýto spolok. Každý spolok má v prvom rade zastupovať záujmy a potreby radových členov, a až v druhom rade, keď to neukracuje ich záujmy, sa podieľať na prestížnych projektoch realizovaných v nadspolkových dimenziách v spolupráci s inými organizáciami.
Rozdiel by som ilustroval filatelistickým spolkom, ktorý poriada výstavu známok prevažne vlastných členov, oproti účastiam na medzinárodných výstavách, ktoré sú síce dôležité, ale pre radového člena nehrajú žiadnu rolu.

Môj osobný názor vždy bol, že nám nechýbajú peniaze, ale aktivity, ktoré by pre členov spolku a širšiu verejnosť boli atraktívne. Verím, že keď sa takáto aktivita zjaví na obzore, aj prostriedky sa nájdu. Často sme vytvárali aktivity, ktoré boli šité na mieru výške a intenciám eventuálnej podpory. Najprv bola suma a potom sme k nej pripravili aktivitu. Nízky záujem členov a verejnosti odzrkadľoval ambície projektu preinvestovať dané financie.
Našu činnosť, aby sme zostali nezávislou organizáciou, vidím vo financovaní členskými príspevkami a, ak sa podarí, v získaní necielenej komunálnej podpory na činnosť spolku.

P. Zima vo svojom prípise hovorí o budúcom „prepájaní a koordinovaní akcií spolku s akciami ostatných nórsko-slovenských spolkov v Nórsku...". Vôbec si nekladie otázku vzniku ďalšieho Nórsko-slovenského spolku s rovnakým názvom ako má spolok náš. Nemajú azda v každom väčšom nórskom meste vzniknúť samostatné Nórsko-slovenské spolky?

Samé otázky a žiadne odpovede. Ako keby na nás bolo od začiatku februára uvalené informačné embargo, ba sa veci robili za našim chrbtom.
Napríklad už menovaný vznik Nórsko-slovenského spolku v Trondheime a Slovenský marec v Trondheime. Obidve záležitosti sa udiali s plnou spoluprácou a podporou Veľvyslanectva Slovenskej republiky.
Nórsko-slovenský spolok č. 2 bol založený 15. januára 2003 v Trondheime. 13. februára som dostal E-mail od člena chlapčenského zboru Nidaros katedrály, že počul niečo o „Slovenskom týždni v Trondheime". 14. februára som napísal mail Slovákovi-krajanovi v Trondheime, o ktorého existencii som sa dozvedel z Bratislavy, o tom, že máme v Nórsku krajanský spolok, a ak mi dá adresu, že mu budeme posielať spolkový časopis. To, že tento človek je členom výboru NSF v Trondheime, a že taký spolok v Trondheime už vznikol, som vtedy ani ja, ani nikto z vedenia NSF netušili. Krajan z Trondheimu mi nikdy neodpovedal, asi mal pocit, že by sa o existencii a okolnostiach vzniku NSF č. 2 musel zmieniť. Prvá zmienka o existencii Nórsko-slovenského spolku sa ku mne dostala 26. februára, z Trondheimu. Zo strany Veľvyslanectva SR o tejto organizácii nikdy nepadlo ani slovo. O „Slovenskom marci v Trondheime" mi program akcie bol zaslaný až na moju žiadosť.
Myslím si, že o obidvoch udalostiach sme mali byť ako krajanská organizácia Slovákov v Nórsku Veľvyslanectvom SR priebežne a bezodkladne informovaní.
Keď som sa v minulom čísle miniBudzogáňa dotkol problematiky vzniku spolku v Trondheime s rovnakým názvom ako máme my a vyjadril prekvapenie nad tým, že o tomto a ani o pripravovanej akcii „Slovenský marec v Trondheime" sme neboli informovaní, čakal som nejakú reakciu, či vysvetlenie aspoň z niektorej strany. Už za menšiu kritiku som bol v minulosti zavolaný na koberček.
A teraz nič. Ako keby sa organizátori medzi sebou dohodli na záležitosť nereagovať, s tým, že miniBudzogáň Valným zhromaždením 27. marca aj tak zaniká.

Nech už je zmysel tohoto utajovania akýkoľvek, môže viesť k rozdeleniu a rozoštvaniu členov slovenskej komunity v Nórsku. Je toto oficiálna politika zahraničných úradov Slovenskej republiky?

Vlado Branko

Časti textu tohoto článku boli zaslané Veľvyslanectvu SR a p. Zimovi s ponukou miesta v miniBudzogáni na eventuálnu odpoveď / reakciu. Ani jedna strana neprejavila záujem

V Oslo, 27. marca 2003
Eleonóra Koleničová
predsedníčka

Prv ako čitateľom MiniBudzogáňa priblížim dojmy a skúsenosti získané z mojej poslednej návštevy Nórska, rád by som sa v úvode predstavil a úprimne poďakoval pánovi Vladovi Brankovi, človeku, ktorého stránku o Norsk-slovakisk forening som pri browsovaní internetu našiel, za to, že prostredníctvom neho mám možnosť napísať do tohto časopisu.
Volám sa Gabriel Mičovský, mám dvadsať dva rokov a bývam v Humennom. V súčasnosti študujem na Prešovskej univerzite anglický jazyk a popri ňom sa už zhruba tri roky venujem aj štúdiu nórčiny.
Minulý rok som dostal ponuku tlmočiť z angličtiny do slovenčiny trom Nórom, ktorí si prišli zapoľovať na Slovensko. Nebolo to prvý krát, čo som sa stretol s ľuďmi z tejto severskej krajiny, no títo traja na mňa hlboko zapôsobili. Počas ich návštevy som počúval dialógy, ktoré medzi sebou viedli v rodnom jazyku a tajne som sníval o tom, aké by to bolo stráviť v Nórsku letné prázdniny. Vďaka týmto trom pánom sa mi môj sen aj podarilo premeniť na skutočnosť, a tak som spolu s bratom a kamarátom skoro ráno druhého júla minulého roku už sedel v lietadle SAS na linke Schwechat – Bergen. Z Bergenu potom ešte niekoľko hodín autobusom do malého mestečka Øvre Årdal, a boli sme na mieste. Teda takmer. Asi osem kilometrov od mesta, kráčajúc hore dolinou Utladalen sme sa blížili k našej „konečnej stanici". Neďaleko najvyššieho vodopádu Európy Vettisfossen, v malebnej nórskej prírode nás privítala stará sedliacka usadlosť Avdal gård.
Zišli sme sa tam takpovediac škandinávsko-slovenská formácia: štyria nórski študenti, dve Dánky a my - traja Slováci. Nepoznali sme ani kraj, ani ľudí, ich zvyky, alebo kultúru. Boli sme preto veľmi zvedaví na všetko okolo nás a mali sme oči otvorené, aby sme mohli vnímať a zapamätať si tak veľa ako sa len dalo. Študenti na nás pôsobili veľmi priateľsky. Boli otvorení, povedal by som, že otvorenejší, než keď príde medzi Slovákov cudzinec. O tom, že sa o Severanoch hovorí ako o ľuďoch, ktorí ovládajú aspoň angličtinu, sme sa rýchlo presvedčili na vlastné uši. Plynulá angličtina a u mnohých veľmi dobrá nemčina, bola pre nás nielen dôležitým prostriedkom na dohovorenie sa, ale aj veľkým impulzom zdokonaliť sa v jazykoch. Ja som bol rád ešte viac, pretože už kde inde sa môžem učiť nórčinu, ako priamo v Nórsku. Keďže však všetci študenti neboli z oblasti Oslo, v debatách sa miešal bokmål s nynorskom, dánština s nórčinou. Moje doterajšie jazykové vedomosti teda dostali prisilný úder, a to ešte nevravím o beznádejnom lúštení nápisov, ako: „Ver venleg, lat att grinda". Bežné dialógy však boli pre mňa ohromnou skúškou toho, čo som už vedel. Najmä turisti, ktorí navštevovali Avdalen ako zastávku pri poznávaní okolitej krajiny boli mojimi „nechcenými" obeťami:
Hei! Har dere øl?
Ja visst, hvor mange øl?
Fem.
Vær så god!
Takk!
Bare hyggelig!
Ha det bra!
Ha det!
Nóri sú však prešibaní. Aj oni si totiž chcú trénovať svoj cudzí jazyk a s radosťou to využijú pri každej príležitosti. A tak sa mi mnoho krát stávalo, že na moju otázku v nórčine som dostal odpoveď v angličtine.
Po práci sme po večeroch sedávali vo vyhriatej izbe v „hlavnom dome" a preberali témy od výmyslu sveta. Popri tom sme aj zisťovali, koľko o nás takí Nóri vedia. Bolo celkom prirodzené, že o Slovensku veľa nevedeli. Bratislavu ako hlavné mesto však poznali všetci. Na našu otázku, či už boli niekedy u nás síce takmer všetci záporne krútili hlavami, Prahu však navštívili všetci do jedného. Nuž darmo, Praha je Praha.
Keďže cena piva a alkoholu všeobecne je v Nórsku v porovnaní so Slovenskom vysoká, so živým záujmom sa nás nórski študenti pýtali, koľkože u nás stojí také pivo. Kamarát mi vraví: „Povedz im, že fľaša Martineru stojí šesť korún". Po preklade sa spytujú: „A koľko to je na našich ?" „En krone." HVA ??? „Slovensko je pre nás Nórov veľmi nebezpečná krajina..."
Alkohol sa teda tiež z času na čas stal predmetom spoločných debát. Najmä, keď sa do pohárikov nalievalo lahodné tokajské, sladká medovina, horkastá Demänovka alebo Gazdovská slivovica. Pri poslednom menovanom sa veru aj poniektorým Nórom zračil na tvári dusivý výraz, ktorý hovoril jasnou rečou: „...tuhé mám rád, ale toto je prisilné..." Nuž darmo je, päťdesiat dva percent urobí svoje.
Počas pobytu v usadlosti sme si všímali mnoho rozdielov medzi našou a nórskou kultúrou. Tie sú markantné najmä v oblasti architektúry: domy sú tam celé z dreva, s krásnou trávnatou strechou a brezovou kôrou ako izoláciou, ktorá sa navyše pôvabne prehýba na okrajoch. Staré sýpky, ale aj mnohé domčeky sa ešte stále stavajú na zvláštnych pňoch v tvare huby, ktorý veľmi efektívne bráni myšiam vkradnúť sa do zásob nórskych domácností. V údive sme vnímali fakt, že mnoho domov má čisto kamenný podklad bez akéhokoľvek tmelu.
Po potulkách krajinou sme si všimli do dĺžky roztiahnuté dediny, holé pustatiny a rozľahlé náhorné plošiny takmer bez vegetácie. Len nekonečné drôty elektrického napätia dávali najavo prítomnosť modernej civilizácie. Pocity zdanlivej nehostinnosti však rýchlo zaniknú pri stretnutí sa s tamojšími ľuďmi. Modrookí a väčšinou aj blonďaví a pomerne vysokí dospelí i deti; usmiati, pohostinní a hrdí. Napokon žrď s rozčesnutou nórskou vlajkou tu má pred domom snáď každý. Hoci, stretli sme sa už aj s názorom niektorých domácich študentov, že táto národná tradícia je už prežitkom a vyznieva skôr ako nezdravý nacionalizmus.
Azda najzaujímavejšou osobou, s ktorou sme sa počas poldruhamesačného pobytu v Nórsku stretli, bol náš brigádnický priateľ Tor. Neviem posúdiť, do akej miery tento štyridsať ročný učiteľ z Trondheimu zosobňuje povahové črty Nórov, no na nás jeho prirodzenosť naozaj zapôsobila. Nielen, že sa vedel rozprávať s nami o všetkom, ale tuším rozumel i zvieratám a neviem či nie aj zemi, po ktorej sme denne spolu stúpali do kopcov. Jeho snom je postaviť si raz jednoduchý zrub s izbou, kam budú mať jeho priatelia vždy otvorené dvere. V mojich spomienkach sa tento zatiaľ nepostavený dom spája s krásnym Nórskom a Torova dobrota s pohostinnosťou tamojších ľudí.
Ak sa vám zdá, že som si Nórsko a Nórov trošku zidealizoval, nebudem sa priečiť, no som presvedčený, že krása vašej krajiny zanechala silné stopy aj v povahe jej obyvateľov. A preto k vám vždy rád prídem, a to i vtedy, ak by Tor ten dom náhodou nepostavil...