|
|
Washington D.C.
Pamätník vietnamským veteránom, v pozadí ihla
Washingtonovho pomníku
|
Trochu rozčarovania začalo už na železničnej stanici. Na vlak sme nastúpili
v srdci Manhattanu na Pennsylvania Station. Obrovská budova stanice s vlakmi
pod zemou, v komplexe sa stretávajú podzemky, letištné vlaky a ktovie, čo
ešte. Keď sprievodca vo vlaku hlásil, že vchádzame do Washingtonu, opäť som
čakal monumentálnu dvoranu stanice a podobne. Vlak však zastavil na niečom,
čo mi pripomínalo stanicu v Palárikove. Ani sme neboli pod zemou, jednotlivé
nástupištia vlakov mali striešky a za múrmi za poslednými koľajami sa netýčili
mrakodrapy, ono sa tam netýčilo, okrem oblohy, vôbec nič. Po nástupišti sme
prešli k pohyblivému schodišťu, ktoré nás vyviezlo do budovy stanice. Až
tam nás obklopila atmosféra známej, peknej a veľkej Union Station Washingtonu.
Washingtonov pomník
|
Hotely v New Yorku a Washingtone sme si objednali a zaplatili kreditnou kartou
cez internet ešte z Osla. Rezervačná služba mi okamžite poslala e-mail s
potvrdením objednávky, adresami hotelov i ako sa k nim dostať. Keďže sme
v New Yorku zároveň s hotelom objednali aj odvoz z letiska, adresa hotela
nás až tak nezaujímala. Ale vo Washingtone sme do hotela chceli ísť taxíkom,
a ja som vo vlaku zistil, že e-mail s údajmi o hoteli som si v Oslo nevytlačil
a teraz prichádzame do Washingtonu, kde máme rezervovaný i zaplatený hotel,
iba nevieme ktorý(!). Je to na smiech, hoci mne vtedy do smiechu nebolo.
Erika si "pamätala", že hotel sa volá Halix, alebo nejako tak. Obaja sme
na pláne mesta vedeli, kde sa hotel nachádza, ale mohlo sa tam vedľa seba
nachádzať 10 hotelov. Pri pultíku, kde predávali turistické okruhy po meste,
mi jedna dievčina zistila meno hotela – hotel Helix na Rhode Island Avenue.
Stanica bola v strede mesta, hotel bol tiež v strede a taxík nás viezol ulicami,
ktoré boli lemované stromami a budovami do výšky 10 poschodí. Veď my sme
prišli z mesta, kde sa nad nami týčili budovy vysoké mnoho desiatok poschodí!
Tu som si pripadal, ako keby som bol v Nitre, alebo Žiline.
Naozaj ma Washington svojou architektúrou trochu sklamal. Mesto leží na úplnej
rovine a žiadna stavba v centre nesmie byť vyššia než budova Kapitolu. To
znamená, že obrovské inštitúcie, napr. FBI neďaleko Kapitolu, nahrádzajú
zákaz stavať do výšky roztečením do šírky a dĺžky.
|
|
|
Pohľad z veže starej pošty na Pennsylvania Ave. Fotografia vpravo je smerom k
Bielemu domu, fotografia vľavo je budova FBI a Kapitol na konci ulice
|
Budova Najvyššieho súdu
|
Ako mesto ma Washington nepotešil, ale architektúra a atmosféra majestátnych
štátnych a vládnych budov, inštitúcií a pamätníkov pozdĺž obrovskej plochy
The Mall ma nadchla. Mali sme prekrásne
jesenné počasie, v prvý deň silný vietor, ale čistú modrú oblohu a slnko, ktoré
krásne modelovalo jednotlivé budovy.
Na jednej strane Kapitol, na druhej strane
Lincolnov pamätník a uprostred vysoká ihla –
Washingtonov pamätník a oproti
Biely dom.
Pri fotografovaní ma fascinovalo, že sa mi darilo odfotografovať budovy bez
iných návštevníkov (okrem Eriky). Niežeby tam turisti a návštevníci a početní
policajti a vojaci v rámci protiteroristickej obrany neboli, ale nebola tam
tlačenica.
Biely dom a okolie - z trávniku práve štartuje vrtuľník vlády
|
V Smithsonských múzeách a galériách pozdĺž
priestranného The Mall možno stráviť
týždne. Zaujímavé je, že do početných múzeí svetovej úrovne, historických
pamiatok a iných atrakcií sa neplatí žiadne vstupné. Je to možno preto, lebo
tento malý štvorček veľkosti asi 16 x 16 kilometrov je District of Columbia
a nie je štátom, ani časťou iného amerického štátu.
Pekný zážitok som mal z
botanickej záhrady. Okrem rastlín a stromov atmosféru
dopĺňali zvuky toho-ktorého prostredia. Džungľou sa ozývalo kŕkanie žiab,
čvirikanie vtákov ai. Sadol som si v hlavnom skleníku na lavičku a tak, ako
sa cez hustý porast vegetácie pralesa predieralo slnko, tak zo skrytých
reproduktorov
znela v prísnej harmónii klasická hudba.
Kapitol
|
Zaujímavou atrakciou bola návšteva
Bureau of Engraving and Printing
– jedinej
tlačiarne amerických papierových dolárov. Návštevníkov továrňou previedli
v dlhej neprerušenej "rúre" so sklenenými oknami, zavesenej na strope budovy,
ktorá sa vinula nad celou prevádzkou. Bol to zaujímavý zážitok vidieť ešte
nerozrezané archy dolároviek, naložených na drevených paletách do výšky jedného
metra. Alebo sa zasekla rotačka a chlapík z nej vybral pokrčenú, už natlačenú
plachtu peňazí a hodil ju do koša.
Sprievodca nám na začiatku povedal: "Vy ste tu možno prvýkrát, ale peniaze
vo vašej peňaženke tu už raz boli."
Upravené vo februári 2004
copyright 2000-2011 © Vlado Branko
|
|
