|
Cesta v apríli 2004
Hlavná stránka
Národný park Bryce Canyon, UT
Národný park Zion Canyon, UT
Sedona, Montezuma Castle a Arcosanti v Arizone
Antelope Canyon, AZ
Lake Havasu, Parker a rieka Colorado, AZ
Najosamelejšia cesta USA
Fotoalbum
|
Cesta v marci 2002
Mestečko Hope (Nádej), NM
Národný park Biele piesky, NM
Malé mestá južnej Arizony
Paláce filmu a snov
Fotoalbum
|
Cesta v marci 2001
Las Vegas, NV
Grand Canyon, AZ
|
|
Malé mestá južnej Arizony - Bisbee, Douglas a Willcox
Main St. v Bisbee
|
Ráno sme sa zobudili v malebnom, štýlovom hotelíku v mestečku Bisbee.
Reštaurácia
hotelíka mala uprostred miestnosti pôvodnú studňu, na dne však bolo akvárium
a zlaté rybičky. Auto sme nechali pri hotelíku, boli sme radi, že sme večer
našli miesto a len tak ľahko sme sa ho nechceli vzdať a konečne tu bolo
mestečko
s kamennými domami, ktoré jeden nadväzoval na druhý, takže tvorili naozajstnú
ulicu, dokonca s chodníkmi. V dávnej dobe bolo mestečko
Bisbee svojimi 25.000
obyvateľmi najväčším mestom medzi New Orleans a San Francisco. Mestečko je
postavené v úzkom kaňone vo výške 1.700 m n.m. Krátko sa tu ťažilo zlato a
striebro, než boli objavené bohaté ložiská medenej rudy, ktorá sa ťažila 100
rokov až do 1975 a bola zdrojom rozkvetu a blahobytu mestečka.
God Save America na zadnom skle auta pred turistickým centrom v Bisbee
|
Prešli sme popred tradičným Grand hotelom, kde sme predchádzajúci večer
mali plzenské pivo pri dlhom starodávnom barovom pulte pozdĺž miestnosti.
Večer poloprázdnu miestnosť oživili miestni zabudnutí hipisáci a umelci.
Jeden z nich z nás tam urobil portrét uhlíkom. Poslali sme mu pivo.
Úzkymi, kľukatými uličkami, ktoré sa na strmých miestach zmenili na
schodištia,
sme sa prešli po mestečku. Oči sme si potešili na solídnych budovách nemocnice
a Gymnázia, ktoré boli spolu s okolitými stavbami podobné výstavbe 20-tych
rokov v Bratislave. V miestnom múzeu sa nás kustódka spýtala odkiaľ sme. Aj
ona, aj my sme navzájom uhádli, že asi pochádzame z rovnakej časti Európy.
Stará, milá pani pochádzala z Maďarska, pár slov si pamätala po rodičoch.
Že je zároveň Židovka nám nepovedala, ale ani nemusela.
Obchodíky s umeleckými výrobkami na Main St v Bisbee
|
V turistických informáciách nechceli veriť, že tu majú návštevu z Nórska,
zavolali zozadu staršiu pani, ktorá na nás spustila hrdzavou nórčinou, ktorá
sa však po pár vetách rýchlo zlepšovala. Vraj cestuje v lete do Nórska
navštíviť
príbuzných.
Zobrali sme auto od hotela. Na pokraji mestečka sme našli krásny exemplár
typicky amerického prívesu-bufetu, ktorý však bol zatvorený.
Prešli sme 40 kilometrov do ospalého pohraničného mestečka Douglas. Kedysi
to bolo živé mesto žijúce zo spracúvania medenej rudy z Bisbee, teraz hlavnú
triedu lemovali opustené nízke budovy so zadebnenými oknami a výkladmi. V
tradičnom secesnom hoteli Gadsden, sme si dali kávu a koláč.
Časť hlavnej triedy v Douglas
|
Hranica s Mexikom vedie ulicou, kde je na druhej strane úspešnejšie a väčšie
mesto Agua Prieta. Obidve mestečká sú neslávne známym centrom ilegálneho
prekračovania
hraníc z Mexika a pašovania kontrabandu. Nechali sme auto rovno pri vysokom
hraničnom plote a mali sme pocit, že ho možno po hodinovom výlete do Mexika
ani nenájdeme. Mexickí fúzatí pohraničníci mali vyložené nohy na stole, ale
jeden z nich sa uráčil a pečiatku do pasu nám dal. Najbližším uliciam pri
prechode dominovali mexické holičstvá, lekárne, krajčíri a obchody s pirátskymi
CD-čkami a videami. Boli sme tam uprostred dňa a siesty.
Naspäť v USA sme si neodpustili a išli sme asi kilometer po ulici, ktorá
tvorila hranicou s Mexikom. Na našej strane bol vysoký plot so zatočeným
ostnatým
drôtom na korune, za ním bola hlboká priekopa a za ňou ulica Agua Prieta.
Každých tristo metrov stálo veľké zelené terénne auto Border Patrol. Sedeli
v nich pohraničníci po dvoch a ďalekohľadom pozorovali okolie. Toto bolo
uprostred dňa, v noci to tu musí byť dramatické! Za jediný mesiac tu zadržali
61.000 ilegálnych narušiteľov hraníc a podľa odhadu tu každú noc prekročí
hranicu z Mexika pár tisíc ilegálnych imigrantov.
Malebne erodované skaly v Chiricahua Natn'l Monument
|
O pol štvrtej sme prišli do Národného parku Chiricahua.
Úzka asfaltka nás
vyviezla na výhľadné miesto Massai Point vo výške 2.300 metrov. Kam len oko
dovidelo, boli hory posiate vápencovými útvarmi, ako v Adršpašských horách.
Len v Amerike je všetko väčšie a vyššie. Urobili sme si asi hodinovú prechádzku
medzi útvarmi. Erika nemá rada výšky, ale tu sa tak nadchla krajinou, že
prekonala
strach a nadšene lozila hore-dolu pri lovení najlepších záberov. Veď mala
vlastný, jednorázový, panoramatický aparát. Počkali sme na západ slnka a
potom sme malebnou stepnou krajinou išli za súmraku do mestečka Willcox,
vzdialeného
72 kilometrov. Za hodinku jazdy sme stretli snáď 5 áut.
Willcox - zavretý antikvariát na Railroad Ave.
|
Mestečko Willcox
leží blízko medzištátnej diaľnici I-10, našli sme si motelík v starej časti
mestečka a išli sme autom najesť sa na križovatku s diaľnicou. Mnoho miest
a mestečiek má podobný pôdorys: Nové predajne a reštaurácie a motely vzniknú
na, a okolo križovatky cesty, spojujúcej mestečko s diaľnicou. Z diaľnice
zbehnú motoristi pri hľadaní benzíniek, reštaurácií a prenocovania, a prídu
tam aj domáci nakupovať, či navštíviť reštauráciu. Keď sa hlavný ťah presťahuje
z Main Street mestečka na diaľnicu mimo mestečka, hlavná ulica trochu zomrie.
Potom sa pozviecha, ponúka lacnejšie prenocovanie, obchodíky zo starožitnosťami,
kaviarničky a atmosféru dávnejšej doby, keď všetko bolo lepšie – snaží sa
vyžiť z návštevníkov, hľadajúcich práve toto.
Willcox - pôvodné budovy s kinom a múzeom pri stanici
|
V noci nám mestečko nepripadalo príliš fotogenické, ale ráno sme zaparkovali
pri železničnej stanici na Railroad Av. a pozdĺž širokého priestranstva medzi
traťou a zástavbou s mohutnými stromami sme objavili malebný rad obchodíkov,
salónov a tradičné kino. Bolo deväť hodín ráno a mali sme ulicu sami pre seba.
Antikvariát bol zavretý, pred ním ležali na pultíku staré knihy a vedľa bola
zaváraninová fľaša na zaplatenie. Jedno starinárstvo / kaviarnička bola
otvorená, boli sme jej prvými hosťami. Distingvovaný majiteľ bol už v dôchodku,
pochádzal zo Seattle, ako hrdo povedal, hlavného mesta kávy v USA, a do Willcox
sa presťahoval kvôli príjemnej klíme, sa nedal odbiť tým, že my chceme iba
kávu. Museli sme si určiť typ kávy, etiópska, káva z Jávy, a presne ako ju
chceme mať. Voľba padla na Caffe Latte a Machiato. Začali sa trúsiť ďalší
zákazníci - štamgasti.
Upravené vo februári 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
|
