|
|
|
|
|
|
|
|
|
Vo Vysokých Tatrách bola už väčšina z vás. Bývali ste v hoteloch v Starom Smokovci, či Tatranskej Lomnici a obdivovali mohutnú panorámu našich najvyšších hôr. Vyviezli ste sa pozemnou lanovkou na Hrebienok a prešli po chodníku Tatranskej magistrály na Skalnaté Pleso. Odtiaľ ste sa buď peši alebo lanovkou dostali do Tatranskej Lomnice a naspäť do hotela. Po sprche nasledovala večera v reštaurácii s ukončením v nočnom podniku. V zime ste výlet na Hrebienok či Solisko vymenili za lyžovanie na jednej zo zjazdoviek.
V septembri sa mi podarilo objaviť
úplne iné, čarokrásne Tatry. S priateľom sme za 4 dni prešli turisticky
celou dĺžkou hrebeňa od Ždiaru na východe po Popradské pleso na západe.
Podmienkou takéhoto prechodu bola možnosť rezervácie ubytovania na jednotlivých
chatách. Toto sme mali vybavené na Chate pri Zelenom plese, Téryho chate,
Sliezskom dome a chate pri Popradskom plese.
Oproti Tatrám s davmi ľudí, plnými parkoviskami, obchodmi so suvenýrmi, neónovými reklamami a hlukom sme zažili Tatry, kde bol človek hodiny sám, s krúžiacim orlom vysoko na oblohe a vypiskujúcim svišťom. Jediným znakom civilizácie bola chata, skoro neviditeľná v diaľke v údolí pod nami. Dala sa v teréne nájsť len preto, lebo z komína sa vinul úzky prúžok dymu. Keď vietor na chvíľu ustal, bolo počuť hlasy. Pochádzali od troch bodiek, pospájaných pavučinami horolezeckých lán uprostred kolmej horskej steny. Najviditeľnejšie boli ich lesklé helmy. V noci dážď hrmotal na strechu, Téryho chata vibrovala v nápore vetra. Ráno už iba vietor naháňal po oblohe, ale i z doliny k nám hore, oblaky. Medzi nimi sa predierali slnečné lúče.
Raňajky s čajom a do ôsmej bola väčšina z nás na chodníku, ktorý stúpal ku kolmej stene, kde už po reťaziach liezli tí, čo vyrazili pred nami. Z najvyššieho bodu v Priečnom sedle bolo z oblakov prikrývajúcich Slovensko vidieť tri pohoria - Tatra, Fatra a Matra.
Keď sme sa unavení blížili podvečer k ďalšej chate, boli už "turisti z údolia" preč. Tiež sa blížili k hotelom a penziónom dolu v údolí. Po akom-takom umytí nás čakala odmena - horúci čaj a obligátna slivovica. Stretli sme tam zaujímavú spoločnosť, tak ako rybári v krčme sa vychvaľujú svojimi úlovkami, tak bola konverzácia na chatách pretkaná názvami ako Ťan-Šan, Cho-Oyo, Annapurna a Pik Lenina. Každý večer sme stretli dvojicu Giuseppe "alpinisto" z Dolomitov a Oldu z Popradu (a Pamíru). Čím viac slivovice pretieklo, tým lepšie hovoril Olda po taliansky a Giuseppe po slovensky. Aj chatári a personál mali často za sebou nejaké veľhory. Tiež sa rozprávalo o vynášaní na chaty. Viete, že priemerný náklad nosiča na niektorú z tatranských chát váži okolo 60-70 kíl? Rekord drží vraj chatár Skalnatej chaty, ktory vyniesol vyše 120 kíl. Za vynášku na Zbojnícku chatu sa donedávna platilo 10 Sk za kilo. Naše ruksaky vážili po 13 kilo, a vedel som, že ho na chrbte mám. Takto sme po chutnej večeri pri svetle petrolejky a rundách slivovíc rozprávali, než bol čas ísť spať. To nebolo príliš neskoro, veď raňajky na Téryhom chate sa podávali do(!) siedmej.
Keď sme po štyroch dňoch zliezli na Štrbské pleso, mali sme trochu smiešny pocit: Aha auto, pozri prechod pre chodcov, asfalt.
Nórsko je raj pre turistov a milovníkov hôr. Pešia túra v Tatrách, ktorú sme absolvovali, je rovnako silný zážitok, ako túra v nórskom Fjellheime. Možno ju doporučiť nórskym návštevníkom Slovenska, určite nebudú sklamaní.
Mali sme dosť ťažkostí vybaviť
si rezervácie, ale bolo to hlavne preto, lebo sme nevedeli ako na to. V
skutočnosti to je jednoduchá záležitosť. Na každú chatu si treba zavolať
osobitne a poväčšine majú voľné. Po návrate do Nórska som našiel veľmi
dobrú internetovú stránku www.vysoke-tatry.sk, kde sa dá nájsť more potrebných
informácií.
www.vysoke-tatry.sk
Vlado Branko
URL:
www.vlado.branko.eu
Upravené v novembri 2001.
copyright 2000-2007 © Vlado Branko